|
S touto mojou známou som sa stretla na onkológii. Skoro vždy, keď som bola infúzii, bola tam aj ona. Niekedy sú to aj dve, tri hodiny, tak sme sa občas dali do reči. Po roku prestala chodiť, vyliečila sa. Ešte sme si občas napísali, ale potom kontakt ustal.
Nedávno som ju stretla. Nikdy sme neboli nejaké extra kamarátky, ona je o 15 rokov mladšia, ešte študentka, bezdetná, ale keď ma uvidela, vrhla sa na mňa tak, že ma skoro zhodila. Hneď ma volala na kávu, že mi musí niečo strašné povedať. Prvé, čo mi napadlo je, že sa jej vrátila choroba. Veď, čo také strašné sa ľuďom ako je ona môže stať.
A potom to z nej vypadlo. Jej otec, úspešný päťdesiatnik, si dávnejšie zvolal rodinnú radu a oznámil im, že on je vlastne žena v mužskom tele a že ho čakajú operácie aj hormonálna liečba zamerané na zmenu pohlavia. S otcom, ktorý je teraz asi v polovici celého procesu, robili už rozhovor v novinách a bude účinkovať v reality show o ľuďoch, čo podstúpili zmenu pohlavia. Po rokoch sebatrýznenia a pokusoch “viesť riadny život” sa rozhodol, že nebude tajiť vôbec nič a ochotne o tom každému porozpráva.
Celá jej rodina je v troskách, hlavne mama. “Toto je horšie ako moja rakovina,” povedala mi tá dievčina. Ani som nevedela, čo jej na celý ten príbeh povedať a nemyslím si, že stála o môj názor. Ona v tom má jasno a potrebovala sa len vyrozprávať.
Doma som ešte na to myslela. Hlavne na tú vetu o rakovine. Znie kruto a akokoľvek s ňou nesúhlasím, lebo presne viem, čo s človekom a jeho rodinou porobí, nemôžem tú, čo ju vyslovila, súdiť. Iste, na zmenu pohlavia sa neumiera, ale stigma spojená s celou problematikou je stále taká nezmazateľná, že vedie k odumieraniu rodín, vzťahov a istôt. Aj preto ju ľudia môžu považovať za neznesiteľný zásah do svojich životov.
Prečítajte si aj Niečo, čo sa nemení
