|
Dnes som mala taký zážitok, že niekto by povedal: Ani nie veľmi mestský.
V Bratislave pod strechami je množstvo lastovičích hniezd, a keďže špeciálne lastovičky považujem za mestské fifleny, veď aha, aké majú imidžové a decentné kabátiky, rada na ne pozerám. Vždy, keď na jeseň odchádzajú, smútim ako za kamoškami, pretože viem, čo bude nasledovať. Chlad, zima a slnko, ukryté v snehových mrakoch.
Keď sa na jar zase vrátia, teším sa. Pretože vzduch ožíva ich hlučným švitorením a muchy zápasia o svoj muší život. Na pozore sa však musia mať aj motýle a komáre... Jedna lastovička ich totiž za jediné leto skonzumuje až pol milióna. Dosť, nie?
Kúsok od nášho domu je pod strechou hneď niekoľko lastovičích hniezd. Ja už ani neviem, ako dlho sa počasie s nami zahráva a dážď kropí zem takmer celú jar. My ľudia sa máme! Ukryje nás dáždnik, vbehneme do kaviarne, do reštaurácie, doma v chladničke je všetko, čo treba a veru, pomedzi kvapky sa nemusíme tralalákať do nijakého obchodu. Lastovičky v lejakoch však hladujú a ak prší dlhšie, napríklad aj niekoľko dní, lastovičie mláďatá hynú.
Nuž a tak som sa radovala, ako ich rodičia kŕmia, ako z hniezda, svetu na obdiv, vtáčence vytŕčajú malé žlté zobáčiky a kričia na rodičov. Na mláďací vkus im chytanie hmyzu trvá pridlho.
Stojím si teda pod lastovičími hniezdami, pozerám na zázrak prírody a ďakujem Bohu, že som sa nenarodila ako mama týchto mláďat. Každá jedna z nich pracuje naozaj veľmi tvrdo. Deti sa ešte aj navzájom odsúvali od otvoru do hniezda, kto mal zobák najvystrčenejší, uchmatol muchu ako prvý. Celé ranné kŕmenie malo svoj prísny systém a pri starostlivom sledovaní mi o chvíľu bolo celkom jasné, kto z dvojice dospelých je otec a kto matka. Otec sa staral iba o kŕmenie samotné, matka dávala pozor aj na spravodlivosť. Napokon... nakŕmiť museli všetky mláďatá! Či sa tlačili dopredu, alebo sa triasli od hladu v úzadí.
Pozerám hore, vyvraciam hlavu, o chvíľu už pri mne stojí aj sused a ďalší a ďalší... A rovno na ulici sa usmievame ako na dobrom filme. Odrazu sa však stala vec, z ktorej mi v žilách zamrzla krv. Je fakt, že fúkal chladný vietor, no zamrzla som z celkom inej vecičky.
Bože, veď vypadne, vravím nahlas, pretože z hniezda sa zrazu vyklonilo mláďa a dnu sa držalo iba jednou nôžkou. Kričalo, trepotalo vystrčeným krídlom... Nikto z nás ani nedýchal. Bála som sa, ako keď vidím po vozovke kráčať mačku, alebo psa. Pomôcť sa nedalo. Hniezdo vysoko, rodičia niekde pri Dunaji naháňali komáre či muchy... O chvíľu je po ňom, vravím si znivočene. Vypadne a koniec. Koniec hladu, koniec muším krídlam aj ceste do teplých krajín.
Všetkým, čo sme sa tešili z lastovičiek odrazu vošiel do očí strach a chlapi nahlas premýšľali, kde tak narýchlo zohnať rebrík a mláďaťu pomôcť.
Čistý horor. Krídlo plieskalo o múr, hlas pišťal o ratu.
A potom sa to stalo. Lastovíča vysunulo z hniezda aj druhú nôžku s krídlom, a... Vzlietlo! Po prvý raz vzlietlo! Neisto, ako po včerajšom fláme preletelo vôkol nás a vrátilo sa do hniezda.
Zo srdca nám spadol balvan a ani neviem ako, všetci sme sa roztlieskali. Napokon... Divadielko to bolo parádne. Nežné aj dramatické, presne také, aké sú aj životy týchto nádherných mestských vtákov.
Prečítajte si aj Žijú
