Sedím vo veľkej jedálni. Na žiarivo zelenej stene nad nami visí Kristus s poslednou večerou a niekoľko sadrových obrázkov mestečka, v ktorom práve sme. Vedľa v kuchyni Marta, naša dočasná mama v Nikaragui, varí večeru. Má odhadom okolo 65 rokov, zopnuté čierne vlasy, silné okuliare a láskavý úsmev.  Štyri dospelé deti, každé z nich má 3 až štyri deti – Marta sa stará o všetkých. Bývajú spolu, v jednom veľkom dome. Marta nemá „zaslúžený nemecký dôchodok“. Ráno vstane, varí pre celú famíliu, aj pre nás. Hneď ako dojeme raňajky, sadne si, vypije si kávu, a začne pre všetkých variť obed. Poobede chvíľu pokecá s kamarátkami na trhu, kde kúpi čerstvú zeleninu, a zasa strávi niekoľko hodín za sporákom. Mnohí Slováci by povedali, že žije ťažký život, možno priam až neveselý. Neverili by ste, Marta je jedna z najšťastnejších osôb, ktoré poznám. 

Harvardskí vedci skúmali takmer 80 rokov, čo je kľúčom k šťastiu človeka. Výskum sa začal ešte v roku 1938 a na chvíľu vedcom odpustíme, že skúmali len životy 724 mužov a žiadnej ženy. Každé dva roky im robili zdravotné testy, pýtali sa ich na rôzne oblasti ich života, porovnávali dotazníky, navštevovali ich doma, a robili tak po celý ich život. Vedcom sa podarilo zistiť, že kľúčom k šťastnému životu nie je ani skvelá kariéra, ani sláva, ani veľa peňazí. Z výskumu vyšla dôležitá vec, ktorá naznačuje, do čoho v živote by sme mali investovať najviac času - sú to vzťahy. Má to dokonca jednoduchú rovnicu – osamelí ľudia žijú kratšie, menej zdravo, a skôr im prestáva normálne fungovať mozog.

Keď sa vedci pýtali mladých, čo je podľa nich v živote najdôležitejšie, väčšina povedala, že kariéra a peniaze. Vzorka výskumu bola naozaj pestrá – z jedného sa stal americký prezident, zo skupiny harvardských mladých študentov sa stali úspešní manažéri, právnici, aj neúspešné trosky. Z chudobných chlapcov z Bostonu v projekte zostali niektorí chudobní a niektorí sa stali aj bohatí. No, keď sa na sklonku života pýtali 724 mužov, čo by v živote robili inak, zhodli sa, že by oveľa viac investovali do vzťahov.

U Marty sme bývali niekoľko týždňov. Že býva celá rodina pod jednou strechou je pre náš život nepredstaviteľné. Život v komunite ale zvyčajne zaručuje, že nikto v rodine sa necíti osamelý, a ak má niekto problém, rodina si to všimne okamžite. Zaujímavé bolo sledovať riešenie ich konfliktov - celá rodina zasadla do obývačky a riešila sťažnosti – navzájom, otvorene. Marta síce nemá kariéru, ani peniaze nazvyš, ale je živým dôkazom výsledkov harvardského výskumu. Podľa neho samota zabíja a ľuďom odporúča viac sa rozprávať so susedmi, venovať viac pozornosti rodine a partnerovi. Ľuďom odporúča žiť viac ako Marta. 

 

Prečítajte si aj Bol som na futbale. So ženou