|
Prvú pracovnú ponuku ste dostali do ZŤS v Dubnici nad Váhom v roku 1977. Vtedy vám šéf povedal, že nemá rád ženy, ktoré sa tlačia do funkcie, keďže uvidel Váš červený diplom z Ekonomickej univerzity v Bratislave. Myslíte si, že aj v roku 2016 by to nejakej žene mohol povedať nový šéf?
„Povedal mi, že nemá rád ženy vo vedúcich funkciách a žiadna taká funkcia tam na mňa nečaká. Zdalo sa mu, že som ambiciózna a hneď chcem funkciu. Ja som však bola práve skončená študentka, ktorá sa chcela hlavne učiť. Tú ponuku som dostala aj preto, že so mnou prišiel môj manžel, ktorý bol pre nich perspektívny. Povedomie bolo vtedy také, že žena sa v prvom rade stará o rodinu a mužovo zázemie a popri tom je doplnkovým zdrojom príjmov pre domácnosť. Som presvedčená, že dnes by sa to žene už nestalo.“
Iné problémy ste tam už nemali?
„Ešte som mala jednu zlú skúsenosť, keď hovoríme o mzdovej nerovnosti. Pri nástupe sme všetci absolventi dostali rovnaký plat. Ja som šla neskôr na materskú, na ktorej som bola osem mesiacov, a chlapci išli na vojenčinu, ktorá trvala rok. Oni poskočili po návrate o dve až tri triedy s výrazne vyšším platom, ja len o triedu. Bolo mi to prezentované tak, že som žena a mám byť rada, že som dostala aspoň to a že sa so mnou neráta ako s väčším prínosom pre firmu. To bol jediný prípad v mojom živote. Keď sme sa vrátili do Bratislavy, môj muž si našiel prácu v podniku a ja som šla na Akadémiu vied, aby som si popri práci urobila doktorantúru. Tam nikto neriešil, či som žena, ale aké mám výsledky.“
Hovoríte, že ženy už dnes nezažijú také zaobchádzanie ako vy v Dubnici nad Váhom. Čo sa zmenilo?
Za tých 40 rokov veľmi veľa. U nás v banke robíme každé tri roky prieskum medzi ženami. Pracuje u nás 74 percent žien a na pobočkách máme 60 – 70 percent riaditeľských pozícií obsadených ženami. Veľa vecí zmenila aj kríza. V regiónoch som ešte pred štyrmi rokmi počúvala, že sa na ženy-manažérky pozerali ako na kariéristky. Dnes už nie je dôležité, kto z manželov prinesie príjem do domácnosti, aj keď platí, že muži znášajú stratu práce horšie. Napr. na východe Slovenska sú ženy veľmi sebavedomé. Vedia si to doma zorganizovať a majú aj podporu manžela . Stále sú ženy, ktoré povedia, že im nič muž neodpusti a hoci majú funkciu, musia aj navariť, aj upratať, aj sa postarať o deti, ale je stále viac rodín, ktoré chápu, že si sami škodíme, keď neťaháme spolu.“
.jpg)
Skončí sa táto zmena myslenia s krízou?
„Myslím si, že nie. V krízových situáciách sa vždy niečo láme a mení, aj keď si nemyslím, že kríza v tejto oblasti urobila revolúciu. Stále sa kandidáti na vysoké funkcie viac hľadajú medzi mužmi ako medzi ženami. Aj keď sme dobré, sme málo viditeľné, málo prezentujeme svoje schopnosti. Podľa mňa je to určitá bojazlivosť, že môžem niečo zle povedať alebo zlyhať. Aj ja som to pociťovala, keď mi ponúkli funkciu, nespávala som, lebo som sa bála, že zlyhám. My ženy nechceme byť neúspešné, tak radšej do rizika nejdeme. Sme od prírody detailistky, nezačneme diskutovať, kým všetko nemáme naštudované. Chýba nám nadhľad. Vždy som obdivovala kolegov, ktorí materiál nečítali, ale vedeli sa k nemu s ľahkosťou vyjadriť na 15 minút. My sa bojíme vyjadriť, aj keď celý materiál poznáme.“
Čím to je? Kedy získavame tu bojazlivosť?
„Myslenie žien a mužov je odlišné a je to aj vo výchove. Ja keď poviem mojej desaťročnej vnučke, že raz bude manažérka ako stará mama, ona hneď povie, že nechce, nevie, čo to presne je, ale nechce. Ale osemročný vnuk sa ma opýta, či to je ako riaditeľ a keď poviem áno, tak ním chce byť. Aj keď ich takto nevychovávame, funguje to. Stále žijeme v tom, že raz si nás niekto v tom kúte všimne. Sama mám skúsenosť, že ženu na funkciu v banke prehováram aj pol roka, muž povie okamžite áno. No situácia sa mení a čím ďalej tým viacej stretávam sebavedomé a odborne zdatné ženy, ktoré si uvedomujú svoju cenu. Stále je však žien na tých najvyšších pozíciách málo. To, že som po ixtýkrát získala prvenstvo medzi top ženami slovenského biznisu (Forbes), znamená, že za tých x rokov som v tom biznise stále výnimka. Asi tu stále chýba jasná spoločenská objednávka.
Potrebujeme viac žien aj do politiky?
„Jednoznačne. Spoločenská atmosféra stále nepraje ženám a priať nebude, kým vo vláde a v parlamente nebudeme mať viac žien. Muži nebudú túto myšlienku presadzovať sami od seba, pre nich to je istá kultúrna zmena, hlavne, ak je to žena, ktorá nie je do počtu. Takže, my ženy musíme viac chcieť, mať odvahu začať masívnejšie plávať aj v týchto vodách.“
(2)(3).jpg)
Majú ísť ženy podľa mužského vzoru, ak sa chcú presadiť?
„Nie, my sme iné. A musíme otvárať veci, ktoré doteraz nefungovali. Mala som tu ženu, členku predstavenstva, ktorá rozmýšľala o svojej kariére, ale chcela zároveň aj druhé dieťa. Toto je vynikajúca príležitosť otvoriť problematiku , že aj žena na materskej môže ďalej pracovať v predstavenstve. Aj na to si musí spoločnosť zvykať, že žena v predstavenstve, či vláde, môže mať maličké deti. Na predstavenstvo raz za dva týždne príde, odskočí nadojčiť, ale treba si na to zvykať, že materstvo a funkcia sa nemá navzájom vylučovať.“
Ženy majú často vyššie vzdelanie, aj skúsenosti, ale práve po materskej sa musia rozhodovať medzi rodinou a prácou. Musia si stále vyberať, buď jedno alebo druhé?
„Aj tam hrá úlohu vyšší vek žien, kedy sa stávajú matkami. Všetko sa dá, ak budeme chcieť. Ak sa ženy stiahnu, lebo sa chcú venovať viac rodine, je to ich voľba. Ak chce aj stúpať po kariérnom rebríčku, dokáže si na to vytvoriť podmienky. Vie prísť s modelom, ako to môže fungovať. Ak nové formy neprinesú ženy, kto iný ich prinesie?
Kto by mal ísť v tomto vzorom, štátne či súkromné firmy?
„Keď som pracovala v centrálnej banke, dávali sme úrokovými sadzbami signály, či chceme viac alebo menej úverov v ekonomike. Určite by signál mal ísť z vlády a parlamentu, kde by malo byť rovnocennejšie zastúpenie mužov a žien. Ja sa teším na to, až raz vo vláde budeme mať ženy, ktoré pôjdu na materskú, lebo až potom sa budú riešiť tieto problémy. Toto nám chýba. Nie ženy do počtu, ale ktoré vedia ovplyvňovať veci. Súkromné firmy v rámci predstavenstiev to majú ťažšie. Tam je stále prevažujúci mužský model riadenia a keď ste tam sama, núti vás rešpektovať ho. Preto je potrebné vnášať do toho ženský pohľad, aby to muži chápali, že máme dve úlohy v živote, že sme nositeľkami života a rovnocenné kolegyne vo funkcii.“
Do Bankovej rady NBS ste nastúpili v roku 1994 ako prvá žena, od roku 2000 ste boli prvou viceguvernérkou. Vtedajší guvernér sa dokonca sťažoval, že dovtedy neboli zvyknutí, že je v miestnosti dáma. Ale veľa sa odvtedy nezmenilo. V bankovej rade NBS bolo doteraz 23 mužov a tri ženy. Terajší členovia sú samí muži. Nemení sa to veľmi ani v štátnych inštitúciách, prečo?
„Neviem, prečo. Ja som sa tam dostala celkom prirodzene, ale je isté, že žena musí robiť oveľa viac ako muž. A nielen robiť, ale aj sa zviditeľniť. Ja dlhé roky chodím prednášať, píšem články. Okrem toho sa muži večer stretnú na pive a dohodnú sa, to musíme občas aj my.“
Vediete vzdelávacie programy pre podnikateľky. Pomáhajú si ženy navzájom?
„Na začínajúcich podnikateľkách vidieť obrovskú súdržnosť, veľa v tomto urobil facebook, viac komunikujú a vytvárajú si dobré komunity, v ktorých si pomáhajú. Väčšinou však podnikajú v malom, boja sa na seba zobrať riziko. Podnikajú preto väčšinou samé, nechcú zamestnancov. Muži chcú mať vždy veľkú a úspešnú firmu.“
Preto máme málo žien v biznise?
„Ženy začínajú podnikať zhruba v polovičnom počte ako muži, ale potom klesnú na tretinu, pretože do 3 rokov uzavrú svoj biznis. Jeden z dôvodov je, že začínajú cez materskú dovolenku, niečo predávajú, vyrábajú, ale majú len úzky okruh kamarátov a rodinu. Keď to vyčerpajú, nemajú biznis plány ako pokračovať a rozširovať firmu, a preto končia. Nemajú vytvorenú sieť, biznis plán, marketing.“
Vytiahnu ženy vo funkciách za sebou ďalšie ženy?
„Ja mám pod sebou sedem manažérov, z toho tri ženy, teda tri riaditeľky. Vždy sa snažím ženy vytiahnuť, keď na to majú. Pri výbere nemôžem nikoho diskriminovať, ale vždy chcem mať medzi uchádzačmi aj šikovné ženy.“
Ako vyzerá výberové konanie, správajú sa ženy inak?
„Zaujímavé sú tam dve veci: po prvé, ak sa žena vracia po materskej a uchádza sa o funkciu – nevie sa predať. Namiesto aby zvýraznila svoje manažérske a rozhodovacie schopnosti, ktoré práve na materskej dovolenke získala, začne sa podceňovať. Učím ich, ako to zmeniť. Druhý rozdiel je v platových otázkach. Žena si štandardne pýta za tú istú prácu menej ako muž. Muži sa vedia predať a vedia svoju cenu, ženy svoju cenu ešte nepoznajú.“
Ako vnímate z ekonomického hľadiska protesty učiteľov a zdravotného sestier?
„Vzdelávanie je kľúčová konkurenčná výhoda krajiny. Ak študenti nedôverujú školskému systému a chodia študovať do iných krajín, je to veľmi zle. Krajina je taká silná, akú vzdelanú bude mať odbornú pracovnú silu. Školstvo je problém, ktorý treba riešiť.“
A zdravotníctvo?
„V zdravotníctve, zdá sa, je na rozdiel od školstva peňazí dosť, len nie sú dobre prerozdelené. Tam je problém inde. V školstve je peňazí málo. „
V živote ste veľa dosiahli, zažili ste zavádzanie dvoch mien – slovenskej koruny i eura, boli ste pri vzniku Národnej banky Slovenska. Pôsobili ste v Európskej centrálnej banke a v Svetovej banke, boli ste členkou Výboru OECD pre ekonomickú politiku. Aká je vaša ďalšia méta?
„Byť dobrou mamou a starou mamou, pretože mám štyri vnúčatá. Dosiahla som veľa v profesionálnom živote a chcem sa viac venovať vnúčatám, chcem dohnať dlh, ktorý som si za tie roky manažovania u mojich dcér urobila.“
Spätne by ste niečo urobili inak?
„Možno som podcenila niektoré kritické obdobia, hlavne dospievanie dcér. Možno by som sa im spätne viac venovala, aj keď na druhej strane mi hovoria, že tým, že boli častokrát odkázané na seba, sa naučili bez problémov viesť vlastnú domácnosť, že som ich naučila samostatnosti. Mám perfektné dcéry, jedna je ekonómka, druhá pracuje s rómskymi deťmi v Divých makoch.“
Do politiky sa nechystáte? Ponúk ste už dostali viacero.
„Dlhé roky ma prehovárali, ale nikdy som ponuku neprijala. Nemám na to povahu, nie som ten typ.Zvolila som si cestu profesionála a tej som sa celý život venovala. V biznise si trúfam.....:-) v politike nie.
(2).jpg)
Prečítajte si aj Slovenkou roka 2015 je bankárka Elena Kohútiková
