|
“Všetky šťastné rodiny sú si podobné, každá nešťastná rodina je nešťastná svojím spôsobom”. Touto vetou začína Tolstoj svoju Annu Kareninu. V tej vete je neuveriteľná pravda. Môžeme pochopiť nešťastie druhého človeka na základe našej vlastnej skúsenosti? Je skúsenosť prenosná? Vieme sa len vcítiť, byť empatickí, počúvať. V hĺbke duše sa snažiť o pochopenie. No, naozaj sme so svojimi smútkami každý sám.
Adela je lekárka na pohotovosti. Dobrá lekárka. Vychováva dve deti a má navonok šťastné manželstvo. Vo vnútri peklo. Pretože pre všetkých naokolo je Adela tá, ktorá zachraňuje životy. Pre seba je tá, ktorá nedokáže zachrániť svoj vlastný. Adela pracuje veľa a všetok voľný čas venuje deťom a rodine. Ale doma je stále tá, ktorá dosť nezarába. Tá, ktorá sa o deti dosť nestará. Má prácu, ktorá vraj zaberá len čas, ale nič neprináša. Naozaj nič? A čo tie desiatky ľudí, ktoré vďaka nej prežili! Adela sa snaží udržať rodinu. Vraj kvôli deťom. Nerozumie tomu. Veď predsa všetko urobila správne. Dobrá dcéra, dobra študentka, skvelá matka a vraj nanič manželka.
Silvia sa zaplietla s iným mužom. Mala toho svojho a mali sa radi. Ale jedného dňa ju to prevalcovalo ako veľký nákladiak a bez rozmyslu nechala všetko za sebou a odišla. Jej muž to niesol ťažko. V jej hlave niečo šťuklo a ona už viac nebola ona. Začala stavať vzdušné zámky a plánovať nový život. Vraj úplne iný, ako ten doteraz. Lebo ten bol nanič! Z veľkej lásky sa narodilo krásne dievčatko. A hneď na to sa vysnívaný princ rozhodol, že vlastne o Silviu a to dievčatko až tak nestojí. Život bez záväzkov ho tešil viac. Silviin bývalý muž prijal späť Silviu aj dievčatko. Bez slova, bez výčitiek, bez nadávok. Keď som sa raz pýtala, ako to zvládol, povedal, že predsa každý z nás má právo na chybu. A lepšiu ako ona, by nenašiel. Príbeh silne kareninovský, našťastie s dobrým koncom.
Vzťahové cesty sú nevyspyteľné. Vždy je to niečo v nás, čo spôsobuje, ako sa naše okolie k nám správa. Možno máme pocit, že všetko robíme správne ale naše okolie nás neustále kritizuje a my to nevieme zastaviť. Všetci vidia, že Adela by mala odísť, no ona to nevidí, alebo nevie uvidieť. Naopak Silviu všetci odsúdili, ale jej muž v nej stále videl to podstatné. To, čo ona sama nevidela.
Odkedy poznám tieto dva príbehy, nedovolím si posudzovať, že jedno manželstvo je šťastné a iné nešťastné. Lebo iba tí, ktorých sa to týka naozaj vo vnútri vedia, ako to napraviť, alebo ako to celé opustiť. Len im to možno trvá dlhšie uvidieť.
Prečítajte si aj Nemáš muža, nemáš melón
