Splín či „depka“? Dôvodov na ne môže byť viac než dosť. Roztržka doma alebo roztržka v práci. Prípadne „blbý“ pocit, že veci sa nevyvíjajú tak, ako by si to človek predstavoval. Alebo kombinácia všetkých týchto, prípadne ďalších príčin. V takýchto chvíľach mi niekedy padne zrak na čiernobielu fotografiu na mojom pracovnom stole. Žena s tvrdými rysmi tváre so šatkou na hlave. Dorotka.
O svojich predkoch toho viem naozaj málo. Zrejme i preto, že o ich osudy som sa nikdy dáko extra nezaujímala. Zvyčajne mám k nim priradené len krátke, veľmi jednoduché prívlastky. Tak napríklad: pracovitá žena; tvrdý, ale spravodlivý chlap; potvora. K žene, o ktorej budem dnes písať patria charakteristiky: pracovitá, čistotná a dobrá. Stalo sa to po prvej svetovej. Dorotkin muž už vtedy nežil, padol na fronte. Bolo leto. Na roli bolo zase raz práce neúrekom, žena zverila svojho staršieho syna, päťročného Janka do opatere svojim rodičom. Predsa len, s jedným dieťaťom na krku toho za deň viac stihne. Skoro ráno si navarila kávu z jačmeňa, odkrojila krajce chleba. Justínku zabalila do plachty a vybrala sa na roľu. Slnko na oblohe opäť opisovalo svoju každodennú púť. Večerom, keď už zašlo, Dorotka opäť zabalila Justínku do plachty a vybrala sa domov.
Na dvore ju čakal jej otec. „Chlapcovi niečo je. Celý horí. Kričí, že ho bolí bruško.“ Dorotka sa s ním hneď pobrala za chlapcom. Aj s Justínkou zostali pri ňom celú noc. Chlapča naozaj horelo, v noci dokonca blúznilo. Ráno bolo o niečo pokojnejšie, čielko však stále teplejšie akoby sa patrilo. Dorotka aj teraz uvarila kávu z jačmeňa, domov zašla po peniaze pre doktora a chlapca zabalila do plachty. „Janko, ideme spolu do mesta, k pánovi doktorovi. Ten Ti predpíše nejakú medicínu, aby sa Ti uľavilo. Potom Ťa už ani bruško nebude bolieť, dobre?“ Chlapec bez slova prikývne. Keď s ním na chrbte vykročí z dvora, z plachty sa ozve tichý hlások. „Mamička a kúpite mi v tom meste klobúčik?“ „Pravdaže, dieťa moje, kúpim, kúpim“, odpovedá Dorotka a slzy sa jej tisnú do očí.
Neviem, nerozumiem, prečo s ním išla Dorotka do mesta k lekárovi peši asi 15 km. „No, voza nemali“, dodala na vysvetlenie moja stará mama, Dorotkina dcéra pri rozprávaní príbehu. „A susedia? Prečo nešla k susedom a nepožiadala ich o pomoc?“ Pýtam sa hľadajúc riešenia pre vzniknutú situáciu. Starká iba pokrčila plecami. „Tak vieš, s vozmi vtedy boli zrejme na roli. Nemal s ňou kto ísť. A vtedy...no...bola proste iná doba.“
Lekár obzerá chlapca, pýta sa ženy na príznaky choroby, ako dlho už má horúčku, na čo sa chlapec sťažuje. Matka odpovedá. Lekár sa spoza svojich okuliarov mračí. „No, predpíšem mu teda dáku medicínu. Ale nepáči sa mi to celé veru.“ Matka zaplatí za liečivá a vydá sa s chlapcom na cestu domov. Krátko sa ešte zastaví na trhovisku, aby mu kúpila klobúčik. Nasadí mu ho na hlavu, nech sa malý poteší. Po chvíli sa z plachty ozve tichý hlások: „Mamička, ten klobúčik ste mi už hádam ani nemuseli kupovať.“
Asi v polovici cesty stojí kríž a pri ňom studňa. Slnko je už vysoko, zvonia na obed. Dorotka zloží plachtu povedľa studničky. „Ach, aký len pokojný výraz v tvári má to chlapča!“ Celkom spokojne spí. Vtedy si uvedomí, že telíčko sa nehýbe. Žiadny výdych, žiadny nádych. Rukami si v zúfalstve prikryje ústa. Nevyderie sa z nich žiaden vzlyk. Oči sa ligocú. Skloní sa nad chlapcom, snaží sa ho prebudiť. Štípe ho do líc, do deravých dlaní naberie vodu, kropí ho. Nič nezaberá. Chlapec stále spokojne „spí“. Svet sa zastavil. Matka uprostred neho. To slnko tak veľmi páli. A celý svet sa točí, točí, tak príšerne rýchlo sa točí a padá na ňu...
Prebrala ju starena, ktorá išla okolo. Pozerá na Dorotku ustarostenými očami. Dorotka nepovie ani slovo. Len sa obráti k chlapcovi, pohladká ho po tvári, privinie si ho na prsia. Slzy sa jej kotúľajú po lícach.
„Ale prečo si ho nenechali v nemocnici, keď bol tak vážne chorý?“, pýtam sa starej mamy. „Juj, veď vtedy hádam ani nemocnice ešte neboli!“
Príbeh akoby nielen z iného storočia. Akoby bol z celkom iného sveta alebo dokonca z inej galaxie. Sveta, ktorý sa ja už ani len neviem predstaviť. Jediné, čo vnímam je smútok a súcit s Dorotkou.
Dva roky nato zomrela aj Justínka. Dorotka sa znovu vydala. Za brata svojho zosnulého muža, ktorý sa vrátil z Ameriky. Nebola to svadba ani z lásky, ani z kalkulu. Nie je dobré byť človeku samému. On vdovec, ona vdova, budú si pomáhať. Dorotka porodila ešte šesť detí, dvojičky zomreli v dojčenskom veku.
Splín či „depka“? Myslím, že dnes ich môžem zamknúť do zásuvky. A von ich vypustím až zajtra, až zajtra...
Prečítajte si aj O takmer nahých reklamách
