|
|
Má iba 30 rokov, ale jej tenisová kariéra a doterajšia životná cesta bola na hektiku a intenzívne situácie nesmierne bohatá. V biografii Tenis je môj život sa popriznávala k všeličomu, čo dlho tajila pred svetom i svojimi najbližšími, ale to ma neprekvapilo. Domča má akoby vždy dve tváre: silnú a sebavedomú a na druhej strane citlivú, zraniteľnú. Presne, ako keď stojí na kurte, má matchball na to, aby získala majstrovskú trofej, čo sa podarí len pár ľuďom na svete a vo vnútri ju ide zožrať nervozita. A takýto Dr. Jakyl, Mr. Hyde je vo všetkom. Tieto dve osobnosti v nej sú natoľko odlišné, že je takmer neuveriteľné, že spolu tvoria jednu Domi.
Malá Dominika Cibulková. Foto - archív DC
Moment prvý: Michal, láska, sloboda a samostatnosť
Keď som ho spoznala, bola to láska, ale začala som sa vďaka nemu o seba starať sama. Z rodičovského hniezda som vyletela rovno do partnerského života. S Michalom sme od začiatku stále spolu, sme manželia, najlepší kamaráti a neviem si bez neho predstaviť ani deň.
Aj o ňom sa popísalo všeličo – bol zlatokop, aj blázon. Náš vzťah podľa mnohých nemohol vydržať, bol neperspektívny a čo ja viem čo ešte. Vždy ma fascinovalo, ako ľudia dokážu hodnotiť, zaručene poznajú detaily, majú všetky „overené“ informácie z prvej ruky.
Fotogaléria
S Michalom spolu nežijeme kvôli médiám, netúžime byť ani vzorom, ani pranierovaní. Sme spolu, lebo sa ľúbime. Nič viac, nič menej, lebo to je najviac. Žijeme náš vysnívaný život.
Je iba náš. Sami si ho tvoríme, režírujeme a hráme. Od Michala som sa veľmi veľa naučila, ako žena sa cítim stredobodom vesmíru, ktorý mi denne vytvára. Domáce zázemie mi dodáva sebavedomie, istotu, pri svojom mužovi môžem snívať najdivokejšie sny, a pritom byť úplne prirodzená. Tí, čo ma dobre poznajú, vedia, že slovami len ťažko dokážem vyjadriť, čo cítim, stav, v ktorom sa nachádza moja myseľ, duša a srdce. Niekedy si aj hovorím, že je to škoda, lebo pri opise našej lásky by som asi použila všetky najkrajšie, najromantickejšie, najzaľúbenejšie a vôbec všetky, „naj“ na svete. Michal ma má rád, aj keď som ticho, tak v tomto prípade možno radšej budem ticho ja.
Svadba Dominiky Cibulkovej. Foto - archív DC
Moment druhý: Víťazstvo na WTA Finals v Singapure 2016
Tým víťazstvom som si zodpovedala na otázku: Prečo som tenisu zasvätila život?. Dodnes asi nebudem vedieť dostatočne opísať ten pocit šťastia...
Prišla ďalšia nekonečná, brutálna výmena a skončila sa šťastnejšie pre Nemku. Ďalší brejkbal na 5:5. Vtedy som išla do seba neskutočne. Hovorila som si, že keď takto dokážem prehrať vyhratý zápas, lebo som úplná sračka, tak som naozaj nikto. Našla som v sebe Domi, švihla som jej forhend a rozhodla som sa, že jej to ani za toho boha nedám. Brejkbal som vynulovala presne do rohu agresívnym forhendom. Potom ona zbytočne pokazila bekhendový ritern z druhého podania a o chvíľu som mala opäť výhodu, svoj štvrtý mečbal.
Vtedy som si už len hovorila, že nie je čas na slabosť:
Prečítajte si
Musím to dokončiť. Musím. Švihaj, švihaj, švihaj. Radšej to prepáľ, ale nepokaz do siete. To si nikdy v živote neodpustíš.
Keď som si išla po loptu na servis, ešte som si povedala: Ježiš, Domi, veď to tak neprežívaj, veď to nie je grandslam... Keď bude grandslam, tak rob takéto scény.
Chcela som jej zahrať vybiehaný forhend, aj som ho zahrala a videla, ako tá loptička reže sito... dokonca som nakúkala, či padla na moju alebo na jej stranu. Až keď som si bola istá, že som ďalším prasaťom ukončila finálový zápas, padla som na zem.
Zvládla som súperku, nervozitu, kŕč, hlavu, finále.
.jpg)
Dominika Cibulková a víťazstvo v Singapure. Foot - archív DC
Moment tretí: Buldočia viera mojich rodičov
Na jednom detskom turnaji nám ceny odovzdával Miloš Mečíř. Presne si pamätám, že ho všetci poznali a mne sa niečo podobné veľmi páčilo. Chcela som po sebe zanechať stopu. A moji rodičia? Naozaj boli blázni, nikto mi neveril, ale oni si išli svoje.
Keď sa vedenie piešťanského klubu dozvedelo, že trénujem aj pomimo, nepáčilo sa im to. Rodičom oznámili, že nesmiem individuálne trénovať. Mamina šla za nimi, že dobre, prestaneme individuálne trénovať, ale žiadala, aby mi dovolili aspoň raz do týždňa hrať s deťmi vo vyšších skupinkách. Pozerali na ňu, či sa zbláznila, že na to nemám, a pohrozili, že ak neposlúchnem, vylúčia ma z klubu. Mamina im povedala: „Vy nás vylučovať nemusíte, odchádzame sami.“
Naši už mali nejaké kontakty s ostatnými tenisovými rodičmi a vzhľadom na vzniknutú situáciu sa im pozdávala myšlienka, že by sme spoločne s rovesníčkou Miškou Pochabovou išli trénovať do Rožnova pod Radhoštěm k trénerovi Martinovi Kavanovi. Po prázdninách sme sa nemali kam vrátiť, a tak som u Kavanovcov zostala celý ďalší rok a v Rožnove dokonca začala chodiť do športovej triedy na ZŠ Videčská.
Každý týždeň v pondelok ráno ma tam naši priviezli a v piatok popoludní prišli po mňa. Otec sa v športe videl, mamina viac tlačila na školu. Chodievala som na české turnaje a presne si pamätám, ako som vo Valašskom Meziříčí prehrala s Joannou Matuszczykovou a po prehre som sa na kurte rozplakala. Otec chytil dáždnik, dal mi ho pod krk a rázne povedal, že toto je prvý a posledný raz, čo na kurte plačem... Rýchlo som sa rozlúčila so slzami po prehratých zápasoch, aj keď je pravda, že niekedy som sa im za tie roky neubránila.
Dominika Cibulková. Foto - archví DC
Moment štvrtý: Operácia achilovky v roku 2015
Aj som plakala, aj som sa bála. Hlavne som si uvedomila, že môže prísť jeden moment a všetkému môže byť koniec. Našťastie sa to tak nestalo...
V marci 2015 som musela absolvovať operáciu achilovky na ľavej nohe. Pôvodne som s tým chcela čakať minimálne do konca leta, aby som odohrala väčšiu časť sezóny, ale nedalo sa. Doktor Grauzel mi musel odstrániť výrastky, bola to moja prvá operácia v plnej narkóze, tak som sa trochu aj bála, ale všetko dopadlo na jednotku. Čakala ma dlhá rekonvalescencia a výpadok z turnajov, v rebríčku som sa prepadala a s tenisom som začínala veľmi opatrne. Už na konci roka som sa však cítila skvele. Päta ma nebolela a postupné, opatrné zaťažovanie sa oplatilo, i keď ma stálo veľa psychických síl. Na kurte som sa cítila, akoby som začínala od nuly, s vedomím, že toto všetko som ešte pred časom hravo zvládala. Bolo to mimoriadne náročné obdobie.
Dominika Cibulková. Foto - archív DC, Getty Images
Moment piaty: Reprezentácia Slovenska
Na fedcupových stretnutiach, predovšetkým pred domácim publikom, bola vždy až magická atmosféra. Vtedy som nikky nebola na kurte za seba, ale za svoju krajinu...
Do Fed Cupu som sa vrátila až na rozlúčkové vystúpenie zápasu II. skupiny doma s Brazíliou v apríli 2019. Sčasti to tak zariadil osud, lebo pre silný zápal som nemohla nastúpiť vonku proti Lotyšsku, a určite som šťastná, že som sa s reprezentáciou mohla rozlúčiť pred domácim publikom. Koniec reprezentačnej kariéry som ohlásila ešte pred zápasom, ale nedovolia som emóciám, ktoré mnou lomcovali, aby ma premohli. Vyhrala som prvý aj tretí bod v poradí a svoj druhý celkovo, čím som sa s reprezentáciou rozlúčila po boku svojho trénera, kapitána slovenského fedcupového tímu Mateja Liptáka, so slzami v očiach a v najkrajšom oslavnom koliečku, aké si môžem priať. So slovenskou vlajkou nad hlavou a doma, v Bratislave.
Dominika Cibulková. Foto - TASR
