Servírujúc kávu, svokra mi povie, že tie ruské šálky nech si potom zoberiem, lebo inak skončia v koši. Vie, ako z nich rada pijem čierny čaj a horkú kávu. Vie, že si naschvál nedávam do kávy mlieko, aby som tú čierňavu v bielej šálke s modrými kvetmi nenarušila.

Ráno ideme na omšu, svokra nám v bielom župane kýva z garáže. Po návrate je v kuchyni pred ňou hŕba posekaného póru, riady, má opásanú bielu zásteru a recituje pre vnuka La Fontainovu bájku Havran a lišiak. Chystá obed, ja asistujem. Tri rôzne polievky, rybacia, druhá štipľavá marocká, tretia zeleninová. Tri kastróly, riešime, kto, ktorú bude jesť.

Opakujeme si, tu na tejto platni je tá štipľavá, rybacia je táto na kraji. Pri servírovaní odrazu majú všetky tri polievky rovnaké farby, svokra zabudla, v ktorom kastróle bola ktorá, ja som pohyby kastrólov v istej chvíli prestala sledovať. Svokor sa čuduje, že v rybacej má kúsky zeleniny. Môj muž hovorí, že to je jedno, nech každý zje, čo má pred sebou. Ja protestujem, že ja rybaciu nechcem, syn plače, že tá jeho je štipľavá. Taniere kolujú okolo stola, rad radom koštujeme každý tanier. Ak sa niekomu niektorá chuť pozdáva, tanier si ponechá pred sebou.

Sila tlaku okolia nás presviedča, že to dôležité sa deje na poradách, za okrúhlymi stolmi v bielych košeliach a kostýmoch, na zaplnených papieroch skúšok, v rýchlych krokoch a kontrolovaní prijatých správ na telefóne.

Prečítajte si

Skúste to s módou pomalšie, zodpovedne a férovo

Občas, na krátku chviľu, je nám dovolené z vlaku vystúpiť. Zložíme sa v chate zaviatej snehom, aby sme na pár dní zabudli na všetko to nevyhnutné, čo denne nepustí.

Vyzujú lyžiarky, po byte rozhádžu rukavice, helmy, ponožky a otepľovačky, usadia sa za stolom. Pri obede ktosi povie vetu, pri ktorej sa pochytíme kvôli gramatickej forme subjonktívu. Ja urazená, pretože môj názor osoby, ktorej francúžština nie je rodný jazyk, sa takmer neráta. Príde mi to o to viac ľúto, že som si svojou verziou istá. Deti držia z princípu moju stranu, hoci dcéra rýchlo hľadá na mobile vyskloňované sloveso v subjonktíve. To, čo nájde, sa tiež neráta, pretože musí pochopiť, že nie každý zdroj na internete je dôveryhodný.

Ako nestrannú pomoc voláme svokrovcom do Belgicka. Stará mama povie, že pozrie do jej slovníka Larousse vydanie z roku 1960 a že poobede nám zavolá naspäť. Jej verzia z Larousse z roku 1960 sa zhoduje s verziou mojej imigrantskej francúžštiny. Manžel nástojí, že treba hľadať ďalej. Telefón prevezme svokor, aj on má potrebu povedať svoj názor. Svokra povie, že pozrie ešte do inej gramatickej príručky a že zavolá neskôr večer. Na lanovke sa s dcérou vrátime k subjonktívu, analyzujeme verziu z googlu, od svokry, manželovu a tú moju. Do debaty sa pridá mladý Francúz, vezúci sa s nami na sedačke lanovky. Odsúhlasí moju verziu, ale vo vete mi opraví iné slovo. Subjonktív z lyžovačky sa nám hocikedy zapletie do debaty.

Jean d’Ormesson napísal, že sú dni, mesiace, roky, kedy sa nič neudeje a sú minúty a sekundy, ktoré obsahujú celý svet. Ja mávam pocit, že každá minúta je odrazom celého nášho sveta a tie roky sa dajú po niekoľkých desaťročiach zhrnúť do niekoľkých minút. Taká malá zátvorka v točení sa zemegule.