|
Vyrastala som u Saleziánov. Bolo to pekné detstvo - chodili sme na tábory, na lyžovačky, na hreveňovky. Dodnes mám celoživotné priateľstvá. No dodnes mám aj traumy.
Na prvý pohľad nejde o nič strašné - stereotypy, vzorce, dogmy. Keď vás intenzívne obklopujú od útleho veku, nedá sa im vyhnúť. Homosexuáli sú nechutní, ženy sa majú starať o deti a domáce práce, všetko je hriech, sexualita zakázaná. Vrstvy a vrstvy vecí, ktoré si musíte roky vedome odstraňovať.
Nechápte ma zle, ak sa niekto rozhodne byť súčasťou cirkvi, rešpektujem to. Hovorím len o svojej skúsenosti a o mojich pocitoch. Keď som totiž prišla do puberty, začalo ma trápiť veľa vecí a veľa vecí mi prestalo dávať zmysel.
Začala som kňazom klásť otázky ako napríklad, prečo dievčatá nemôžu miništrovať. Nikto mi nedokázal dať uspokojivú odpoveď. Som dodnes presvedčená, že na to neexistuje žiadny racionálny dôvod. Prichádzali vysvetlenia, že by to predsa odradilo chlapcov, že Ježiš si vyvolil 12. apoštolov. Na môj dovetok, že to bolo pred dvetisíc rokmi, prišlo vždy pokrčenie ramenami a odpoveď, že biblia je nadčasová a večná. Tak to je a inak to nebude. Potom to už zasa neplatilo pri starom zákone - oko za oko zub za zub, ak si zvádzaný zlom, odrež si ruku a vylúp oko - tu už sú to len obrazy, ktoré mali vystihovať danú dobu. Mala som len 15 a už som videla, že tu niečo nesedí. Kňazi boli z mojich otázok nervózni a podobným debatám sa po čase vyhýbali.
Prečítajte si
(2)(3).jpg)
Neskôr som prestala chápať, prečo by som mala neznášať homosexuálov. Niektorí katolíci teraz pobežia a povedia - nič také nie je. Poviem vám, prežila som tam väčšinu života a väčšina katolíkov v mojom okolí tvrdí, že gayovia sú nechutní, neprirodzení, že ich treba liečiť, a že byť gay je dnes “módne”, a pre mladých je to trendy. Opakujem, drvivá väčšina. A ja mám veľa priateľov homosexuálov, a mnohí z nich žijú lepšie desatoro ako tí, čo sa bičujú pred oltárom.
Postupne som prechádzala vážnym rozhodnutím - odísť. Pomohlo tomu viac príbehov. Raz ma uprosila kostolníčka, že nemá kto čítať čítanie na omši. Vo svojom voľne som teda prišla. Tesne pred omšou dobehla zadýchaná a hovorí mi: “Zuzka, nemôžeš. Omšu dnes má kňaz Štefan, on tam neznesie ženy.”
S otvorenými ústami som zostala stáť a nechápala som. Neskôr za mnou prišiel iný, mladší kňaz. Raz po omši mi povedal, že som absolútne nevhodne oblečená do kostola. Mala som naozaj konzervatívne šaty. Už som vtedy bola dospelá a pohádali sme sa. Vykričala som mu, že čo si to dovoľuje, prečo si myslí, že má právo rozprávať mi do oblečenia, a ak mu tie šaty prídu neslušné, zrejme má on problém so svojou potlačenou sexualitou. Odvtedy sme sa nerozprávali.
Nakoniec som prišla k bodu, že stačilo. Do tejto inštitúcie nepatrím. Nevyznáva rovnaké hodnoty ako ja - rovnosť príležitostí, slobodu a toleranciu. Navonok to hlása, ale nepraktizuje. Napriek tomu je pre mňa záhada, prečo v 21. storočí ešte stále na Slovensku neprebieha debata o postavení žien v cirkvi a o celibáte. Ešte sa ani len nezačala.
Ako je možné, že ženy katolíčky sú úplne ticho? A čo robia ženy v kostoloch, keď kňazi kážu o tradičnej domácej roli žien? Prečo píšu o kňazovi Kuffovi, ktorý nenávidí feministiky, len muži? Nevadí katolíckym ženám, čo o nich v kostole rozpráva? Podobne ako v detstve - mám veľmi veľa otázok, a veľmi málo odpovedí. Ja som už z katolíckej cirkvi odišla, ale čo vy, čo ste tam? Koľko generácií dievčat ešte bude chodiť do kostola a počúvať, že má skrášľovať domácnosť mužovi a poslúchať ho? Koľko generácií dievčať ešte bude sedieť v kostole a počúvať výhradne mužský pohľad na svet?
