|
Cyklus dokumentov je o prvej divadelnej režisérke, prvej feministke, prvej špiónke, našli ste prvú astronómku, prvú botaničku, prvú pilotku či prvú prekladateľku. Slovenské dejiny tak podľa vášho dokumentárneho cyklu PRVÁ netvorili len muži, ale aj významné ženy. Tvorili ženy históriu?
„Áno, keď k tomu boli pripustené ako napísala prvá feministka Hana Gregorová, ktorá hovorí aj to, že dôvod prečo ženy v minulosti nevynikali bol ten, že im nebolo dovolené rozvíjať ich potenciál. Ona sama vo svojej knihe Slovenská žena pri krbe a knihe v roku 1929 písala o významných ženách. Už vtedy si uvedomovala, že história ženy ignorovala.“
Ako nápad vznikol?
„So strihačkou Saškou Gojdičovou, ktorá je spoluautorkou cyklu a spoluscenáristkou prvej časti, sme sa pri strihaní filmu Žena vo filme z cyklu Slovenské kino rozprávali, že nepoznáme žiadne výrazné ženské osobnosti v našej histórii. Spomenuli sme si na zopár spisovateliek, ale to bolo všetko. Téma oslovila aj producentku a tak sme sa do toho pustili.“
Je ťažké pátrať po ženách v histórii?
„Dosť ťažké, pri mnohých sme našli len zmienku, že boli. Neexistuje historický výskum. Veľmi nám pomohla kniha Na ceste k modernej žene kolektívu autorov SAV pod vedením historičky Gabriely Dudekovej. V knihe mapujú postavenie žien na našom území v rôznych sférach života a sú tam aj state o niekoľkých priekopníčkach, ktoré žili v našom priestore. Ďalšími zdrojmi boli internet, články, knižnice, stretnutia s príbuznými žien, ak ešte žijú. V mnohých oblastiach sme, ako som už povedala netušili, či vôbec nejaká priekopníčka existovala, poznali sme len tie spisovateľky. Prvú architektku sme nenašli doteraz, pri právničke a sudkyni vieme mená. Zaujímavé je napríklad, že v našom jazyku nie sú ženské ekvivalenty pre niektoré povolania – napríklad nemáme ženský rod od slova básnik.“
Prečítajte si
Prvý príbeh je o divadelnej režisérke, ktorú však väčšinou poznali ako manželku prezidenta Gustáva Husáka. Prečo bola prvá Magda Husáková Lokvencová?
„Husákovou sme začali, pretože to bola prvá divadelná režisérka, ale aj známe meno a mali sme k nej najviac materiálu. Existovala o nej divadelná hra, aj monografia od Nadeždy Lindovskej, stále žije jej syn.“
Aká bola?
„Všetci, ktorých sme oslovili, ju spomínali ako silnú, charizmatickú osobnosť, ktorá mala prirodzený rešpekt. Ona neriešila, či ako žena môže režírovať. Jednoducho to robila. Vo filme o nej hovoria, že výrazne ovplyvnila celú hereckú generáciu, že formovala napríklad herectvo Ctibora Filčíka. Bola inšpirovaná ruskou avantgardou, študovala u Jána Jamnického, chcela preniesť nové postupy aj na našu divadelnú scénu. Ako prvá inscenovala hru Bertolda Brechta, neskôr Majakovského. V jej príbehu je smutné ako bol premárnený jej talent a schopnosti. Ako doba, v ktorej žila, silne zasiahla do jej súkromia a kariéry. Nezmyselný zákaz pracovať v divadle len preto, že bola v 50tych rokoch manželkou politického väzňa prišiel v období, keď bola plná síl tvoriť. Neskôr to akoby chcela všetko dohnať, nevydržalo jej zdravie a ani nie 50-ročná zomrela.“
Nakrútili ste aj dokument o prvej feministke Hane Gregorovej. Bola iná?
„To bola osobnosť, ktorá si musela rešpekt viac vydobyť. Bolo to prepojené s traumou, že sa kvôli finančnej situácii v rodine nemohla vzdelávať. Na druhej strane, veľmi chcela patriť do vyššej spoločnosti, medzi umelcov, intelektuálov a to, že veľmi chcela ju zároveň trápilo, lebo ona bez vzdelania a bez talentu – ako sama hovorila - sa s nimi stále vnútorne konfrontovala. Napriek tomu samoštúdiom zvládla niekoľko cudzích jazykov, prekladala, písala romány, cestopisy, knihy pre deti a bola z dnešného pohľadu niečo ako kultúrna manažérka.“
Čo vás na jej živote najviac inšpirovalo?
„To ako sa nevzdávala, ako si vždy našla cestu splniť to, po čom túžila. Snažila sa presiahnuť malosť martinského prostredia, malomeštiackosť a prehnanú konzervatívnosť. Veľmi zaujímavo o tom píše vo svojich Spomienkach, ktoré vyšli v roku 1979. Keďže však boli zredigované jej dcérou, zaujímal ma aj originálny rukopis, ktorý sa nachádza v knižnici v Martine. Je tam niekoľko verzií tých istých častí aj skutočnosti, ktoré neboli uverejnené. Zaujalo ma, ako to neustále vylepšovala. Jej prínos ale podľa mňa spočíva v tom ako sa zapojila do emancipácie. Ako v prednáškach ale aj svojich literárnych prácach otvárala tému násilia na ženách, nerovnosť v manželstve, nemožnosť vzdelávania sa, asymetriu mužskej moci voči žene.“
Aké zložité bolo byť v minulosti feministkou?
„Na začiatku minulého storočia bolo veľmi odvážne, že sa ona sama označila za feministku. V roku 1912 mala prelomovú prednášku v Martine na večierku Živeny, kde verejne pomenovala postavenie ženy v Uhorsku. Bola oveľa radikálnejšia ako jej rovesníčky. Ak sa na našom území riešila v tej dobe emancipácia, tak len v súvislosti s národným obrodením. Naši národovci si uvedomovali, že národ potrebuje aj ženy vzdelané v slovenskom jazyku, aby mohli ďalej v národnom duchu vychovávať deti. O nejakej veľkej emancipácii však nemohlo byť ani reči. Ženy boli potrebné na to, aby robili servis. Rozhodovali muži. Gregorová si vyslúžila veľa výsmechu za svoje myšlienky aj keď v porovnaní s českými feministkami či sufražetkami vo svete, to čo robila ona bolo umiernené. Za sebou mala pokrokové názory mladých Hlasistov, ktoré uverejňovali v časopise Hlas, proti tomu vychádzali Národnie noviny, ktoré často písali o tom, čo vystrájali sufražetky v Anglicku a v Číne, písali aj o volebnom práve vo Švédsku, mali prehľad, ale písali o tých témach veľmi negatívne. Aj niektoré ženy boli proti feministkám. Spisovateľka Ľudmila Podjavorinská zastávala bežný názor tej doby – že vzdelanie ohrozí mravnosť ženy.“
Stále sa slovo feministka vníma negatívne, skoro ako nadávka, nie?
„Ľudia často poriadne nevedia, o čom je feminizmus a vytvoria si názor len z niečoho čiastkového. Vyberú si, že feministky neznášajú mužov alebo že chcú byť ako muži. Pritom ide o iný koncept fungovania celej spoločnosti ako patriarchálny. A ak sa zmení postavenie žien, ak budú mať možnosť byť slobodnými bytosťami a túto možnosť aj využijú, zákonite sa musí meniť aj postavenie mužov. Možno ide o strach zo straty moci.
Pri Gregorovej som si uvedomila, že nebyť sufražetiek v uliciach na začiatku minulého storočia, tak sa nezačne hovoriť o volebnom práve pre ženy, ktoré bolo v niektorých krajinách uzákonené len nedávno – napr. vo Švajčiarsku v roku 1971. Je zaujímavé sledovať, že vo Francúzsku sa emacipačné pohyby diali už skôr. Ešte v roku 1791 vydala Olympe de Gouges Deklaráciu práv ženy a občianky. Je to jedna z prvých feministiek, ktorá pochopila slobodu, rovnosť, bratstvo ako právo aj pre ženy, no bola za to sťatá na gilotíne. Smutné je, že aj dnes sú spoločnosti, ktoré sa boja vzdelania žien a strieľajú kvôli tomu teenagerky. U nás sme našťastie ďalej, ale aj tak je Slovensko stále konzervatívne. Žena má byť vydatá a mať deti, alebo má síce chodiť do práce, ale z ekonomických dôvodov, nie pre svoje slobodné rozhodnutie."
To je vaša osobná skúsenosť alebo pozorovanie pri nakrúcaní?
„Predsudky sú stále niekde v podvedomí, prejavuje sa to na maličkostiach, keď zbieram materiál alebo sa rozprávam s mužmi a ženami alebo si len vypočujem rozhovor žien v autobuse. Je to v myslení, ktoré sa ťažko mení. A nie je to len o mužoch. Aj ženy sú pyšné na to, že uvarili, vyžehlili a napiekli koláče. A stačí im to. Ja sa však pýtam, či to nie je málo.“
S akými predsudkami bojujete vo svojej profesii?
„Neboli otvorené, ale občas sa bavíme či si ako ženy musíme viac zaslúžiť pomenovanie režisérka. Ja to nechcem zjednodušiť len na predsudky, určite to súvisí aj s osobnosťou ženy, jej ľudským charakterom a umeleckým potenciálom. Ak príde rázna žena a kričí, možnože je skôr akceptovaná, ako niekto, kto chce pokoj a diskusiu a chce tvoriť inak. A ja som ten typ. Ale problémy s tým, že som žena som s najbližšími spolupracovníkmi nemala. S čím sa stretávam sú sexistické vtipy a poznámky od mojich vzdelaných kamarátov, kolegov čo sa považujú za intelektuálov. Často neodhadnú, že už to nie je humor, ale že je to už za nejakou hranicou.“
Je to len medzi kolegami?
„Nie. To, čo sa napríklad stalo mne v krčme medzi dedinskými chlapmi sa nestane režisérovi. Ako režisérka som z nich potrebovala niečo dostať, dohodnúť sa na komparze. Samozrejme, že ma ako ženu medzi seba len ťažko pustili. Chceli, aby som si s nimi pripila, pozývali ma na Horalku a skončilo to tak, že jeden v istom momente povedal, či nejdeme dozadu a dával mi otvorené návrhy. Vtedy je ťažké vysvetľovať, že som režisérka nie len dievčina, čo vyzerá mladšie ako je. Tak som sa len otočila a odišla.“
Získali ste cenu za najlepší scenár k filmu Dom i ceny za film Ticho. Mali ste niekedy pocit, že niekto zvažuje ocenenie pre ženu režisérku?
„Tento pocit som nemala, skôr som vnímala, že ocenenia boli za prácu, ktorú som urobila, za filmy či scenáre. Nemyslím, že v tom hralo rolu to, či som žena alebo nie. Aj keď napríklad existujú aj čisto festivaly žien, režisérok, kde nepúšťajú filmy režisérov. Muži - režiséri takýto festival nemajú."
Aký máte vzťah s médiami? Je rozdiel, či robíte rozhovor s mužom alebo so ženou?
„Záleží od novín a časopisu, pre ktorý je rozhovor určený. Novinári sa ma pýtajú viac na samotné filmy, majú to napozerané, hovoríme o obsahu, o témach, ktoré otváram, o spôsobe ako som film robila. Nehovorím, že som podobný rozhovor nemala aj s novinárkami, ale bolo ich menej. S nimi som robila nejaké rozhovory aj do menej náročných časopisov a tam ich zaujímajú nepodstatné veci typu čo sa mi snívalo, či rozoberanie mojej povahy, riešenie rodiny a kariéry a podobne."
Štyri časti cyklu PRVÁ už boli odvysielané, ktoré ženy predstavíte v ďalších?
„Režírovať bude viacero režisérov. Bude tam prvá astronómka Ľudmila Pajdušáková, prvá botanička Izabela Textorisová, prvá pilotka, Zora Jesenská ako prvá prekladateľka, Soňa Kovačevičová, prvá etnografka, ktorá urobila prvý etnografický atlas. Prvenstvá sú možno obrazné, nemáme presné historické dôkazy a záznamy, ale vyberali sme priekopníčky, ktoré oblasť v ktorej pôsobili zviditeľnili. Počas Československej republiky mohli ísť ženy študovať, dostávali sa na univerzitu, takže už ich bolo viac.“
.jpg)
Hovoríte, že sa na tom bude podieľať viacero režisérov. Je to prirodzená téma len pre režisérky?
„ Nie. Sú aj režiséri, ktorých to zaujíma. Čo je rozdielne je prístup, ale ten súvisí aj s osobnosťou tvorcu či tvorkyne. Časť o prvej špiónke robil Peter Kerekes, hoci jeho ako muža možno nezaujímala primárne Trixi - žena, ale dobrodružný príbeh jej života. Mňa zaujímali ženy, aké boli, ako premýšľali. Bolo zaujímavé zistiť, že si Husáková ako tínedžerka písala do denníka intímne prežívanie veľmi podobné, aké som si písala aj ja v jej veku. Zrazu som zistila, že sme mali podobné tajomstvá aj keď ich delí skoro storočie.“
Budú príbehy významných žien z minulosti inšpirovať dnešné ženy?
„Nám sa nechcelo vyrábať portréty hrdiniek. Chceli sme sa pozrieť ako žili a čo riešili vo svojej dobe, aké prekážky prekonávali, na historický kontext a udalosti, ktoré zasahovali do ich života. Podobne by sme sa možno mali učiť aj o mužoch v histórii a prestať ich heroizovať a robiť z nich takmer dokonalých ľudí. Učíme sa o štúrovcoch, ale neučíme sa viac o ich živote. O Tajovskom sa často nedozvedáme, že mal manželku Hanu Gregorovú, prvú feministku, že sa mu vysmievali, že mu žena chodí po Prahe a on je doma sám. Pritom to spracovával aj vo svojich dielach. Súkromie ovplyvnilo jeho tvorbu.“
Ovplyvnili životy tých žien Vás?
„Boli veľmi odvážne, nezávislé a slobodomyseľné, hoci vo svojej dobe to mali ťažšie ako my. Mohlo by to niekoho inšpirovať. Pre dievča na strednej škole, ktoré chce študovať medicínu, môže byť zaujímavý príbeh prvej slovenskej lekárky. Vôbec to uvedomenie si, že ísť študovať medicínu nebolo pre ženu vždy také samozrejmé a akceptované v spoločnosti ako dnes. Zmysel nášho cyklu vidím hlavne v tom, že cez tie „malé dejiny“ výrazných žien sa dozvedáme viac o našej histórii.“
