|
„Čo ešte robíš?“ pýtam sa dcéry neskoro večer a tónom svojho hlasu jej dávam jasne najavo, že už má zaliezť do postele. „Vyberám si školu. Len ešte neviem, či chcem ísť do Anglicka alebo do Holandska,“ povie tak, akoby to bolo vo vedľajšej ulici. Vlastne mám pocit, že presne tak to aj vníma. Vždy keď cestuje, jediné, čo ju trápi, je aby mala so sebou slúchadlá a dosť nových pesničiek do autobusu.
Celkom jej to závidím. Ten pocit, že všade je tak trochu doma. Občas spomínam na svoju prvú cestu do Francúzska. Školský výlet krátko po otvorení hraníc. Na všetko sme zízali s otvorenými ústami. A všetci rovnako zízali na nás. Už si nepamätám, koľkokrát som musela odpovedať na otázku, či máme u nás autá a teplú vodu. Dnes sa moja dcéra na tom len rehoce. Jej kamaráti z Francúzska tiež.
.jpg)
Bože, ako sme túžili zapadnúť! Byť ako oni. Mať to, čo oni. Žiť ako oni. Sebavedomo, s ľahkosťou, slobodne. Keď sme mysleli, že to už už máme, uniesli prezidentovho syna a vyhodili do vzduchu Remiáša, a my sme sa zase chvíľu museli hanbiť za to, odkiaľ sme. Tá úľava, keď v referende o vstupe Slovenska do EÚ padlo áno a bolo vyhlásené za platné, bola obrovská. Kam sa to stratilo?
Dnes mnohí z nás premýšľajú o tom, že vlastne nám v tej izolácii nebolo až tak zle. A že kontrola na hraniciach bola tiež fajn. Nič a nikoho nepotrebujeme, sami si vystačíme. Konečne budeme zase šťastní a budeme žiť v blahobyte. Zem bude zase doska a môžeme začať upaľovať čarodejnice... Ďakujem, neprosím. Aj keď má byť letné počasie, na záhrade ma čaká skalka a letničky, krkovička v páce sa už nevie dočkať grilu a bicykel je tiež vyleštený, určite si nájdem čas aj na voľby.
