|
„Stano, čo robíš? Sprchuješ sa? A kedy vyjdeš von? Ideme sa hrať?“ Takto môjho manžela obletoval Benio. Ráno, keď sa zobudil, hneď prišiel za nami. Potom sa chcel blázniť a hrať. Najradšej hral futbal. No, poviem vám, s tým futbalom dal aj môjmu manželovi zabrať. Ale to je normálne, veď takto to chlapci robia.
Benio je takmer trojročný syn mojej sestry. Toto leto prvýkrát letel s rodičmi lietadlom k moru. Porozprával nám o tom, lebo zjavne je to jeho najväčší zážitok a vždy, keď na oblohe zbadal lietadlo, spomenul si na to. Pred týždňom prvýkrát išiel do škôlky. Robili sme mu spoločnosť, aby to lepšie zvládal.
A nielen on, ale aj moja sestra, ktorá to tiež prežívala. „Zobudila som sa o pol štvrtej a rozmýšľala, ako Benio znesie prvý deň v škôlke,“ opísala mi svoje obavy sestra. Našťastie všetko dobre dopadlo. Ten prvý deň sme zvládli. Kto vie, možno aj preto, že ho privítala sympatická učiteľka, ktorá sa naňho usmievala. Benio neplakal a ochotne sa šiel hrať s deťmi. deti. Niektoré z nich poznal z jaslí.
To bolo pred týždňom, keď sme boli na návšteve v Poľsku. Keď sme sa vrátili na Slovensko, dobehla nás tá hrozná správa. Vlastne celý svet obletela fotka trojročného chlapca.
Možno mal tiež obľúbeného strýka. Možno aj on rád hral futbal. Určite sa rád bláznil. Tak ako to robia trojroční chlapci. Možno to mala byť jeho prvá plavba loďou, o ktorej by potom rád rozprával. Kto vie, čo prežívala jeho mama noc predtým, ako nastúpili na loď. Možno aj ona, podobne ako moja sestra, sa obávala, ako to dopadne. Ako malý Aylan plavbu zvládne. Ako dorazia k brehu. Veď pre nich všetkých to bol neznámy cieľ. Cieľ, ku ktorému sa nikdy nedostali.
Nikto z nás nemôže za to, kde sa narodil. Nikto z nás si svoje miesto narodenia nemôže zvoliť. Niektorí menia miesto bývania. To by sa malo dať, veď niekedy je to nutné.
Nebudem tu rozoberať, či je to v prípade tých davov ľudí, ktorí kráčajú do Európy, opodstatnené, či nie. Nebudem sa zaoberať utečeneckou politikou Slovenska, Poľska, či Višegrádskej štvorky. Či kvóty v prípade utečencov sú opodstatnené alebo nie. Či to naše štáty zvládnu. Ja to, jednoducho, neviem.
Ale viem, že takéto tragédie by deti nemali zažívať. Hneď vedľa nás, vedľa našich hraníc sa odohrávajú ľudské tragédie. Nikto z nich nerozmýšľa, či ich deti nastúpia do škôlky a či ich privíta sympatická učiteľka. Že odovzdajú deti na niekoľko hodín do príjemného prostredia, kde sa hrajú, majú starostlivosť, jedlo a hračky... A potom ich zoberú domov.
V ich prípade je to abstraktné. Oni nevedia, kde túto noc budú spať. A či ich ráno nezobudia policajti so psami alebo nacionalisti s kameňmi v rukách. Všetci poznáme to príslovie: človek človeku vlkom, však? Dúfam, že sa naším správaním nepriblížime k odvrátenej verzii tohto príslovia: vlk vlkovi človekom. To by už aj vlkov strašili človekom.
Prečítajte si aj Potrebujeme posadnutých ľudí
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.
