Hotovo! Posledná výzdoba z veľkonočných sviatkov je starostlivo ukrytá v pivnici v prepravkách. Jedna je však špeciálna. Do nej už desaťročia odkladám pohľadnice z Vianoc alebo Veľkej noci. Z roka na rok však menej. Zapíšem si do diára tých, čo pohľadnicu poslali, aby som o rok na nich nezabudla a pripíšem tých, ktorí možno len zabudli alebo ich nestihli kúpiť. Občas tematické pohľadnice nestihnem kúpiť ani ja a tak do poštovej schránky vhadzujem aj obaly z bonboniér s vianočnou či veľkonočnou potlačou. Však sranda musí byť! Hlavne, že sme si spomenuli!
Lepšie ako nič a oveľa krajšie ako hromadná básničková sms-ka pri štedrovečernej večeri alebo veľkonočnom obede. A ešte osobnejšie ako „vrúcne“ blahoželanie na FB s obrázkom stiahnutým z internetu, či dokonca firemné pozdravy mailom. Nič neosobnejšie zatiaľ v 21. storočí nepoznám. Čo môže nahradiť pohľadnicu, ktorej sme venovali osobný čas? V dnešnej technickej dobe ešte stále tak typicky vonia. Tlačiarňou. Obchytaná rukou pani poštárky, u ktorej niekedy už ani neviete, či ešte poštárkou vlastne je, pretože za sebou ťahá vozík s poistnými zmluvami, či dohodou s novým mobilným operátorov a možno aj drogériou, ktorú ponúkajú na pošte. Aj ona neskrýva radosť z toho, že ešte občas drží v ruke obyčajnú pohľadnicu.
Akoby ľudia zabudli na to človečenstvo. Na to, čo žiadna sms-ska, alebo koláž z internetu nikdy nenahradí. Z poslednej dovolenky som poslala pohľadnice asi 10 kamarátom. Všetci mi volali a ďakovali, že už dlho ten pocit nezažili. Vytiahnuť zo schránky obyčajnú obchytanú pohľadnicu s rozmazaným perom. Že aké je to vzácne!
Vzácne? Zamyslela som sa. Človečenstvo je v 21. storočí vzácne? Veď, kto by nemiloval tú lesklú a matnú stranu pohľadníc medzi prstami, s rozmazaným perom a úhľadným písmom.. Dnes už vlastne kostrbatým, pretože všetci už iba ťukáme. Iba ťukáme..
Pohľadnice posielam aj na narodeniny. A keď nestihnem, volám. Teším sa z tej úprimnej radosti priateľov z facebooku a ich prekvapenia, že niekto len tak zavolal k narodeninám. Raz som volala priateľke asi až o pol deviatej večer. Ospravedlnila som sa jej, že tak neskoro a so žartom som dodala, že veď najlepšie na záver. A ona mi šťastná, že volám a zároveň smutná povedala do telefónu. „Jááááááj Lucinka, vôbec sa nemusíš ospravedlňovať. Napriek tomu, že voláš tak neskoro, aj tak si stále prvá, ktorá mi dnes zavolala osobne! Ale zato blahoželaní s veľa zdravím a šťastím mám plný FB a mobil smsiek. Takže ty si aj o 20,30 hod dnes prvá!“.
Prečítajte si aj Mali by sme ísť na kávu
