Priznám sa, trošku som bojovala sama so sebou, či tu toto dám. Či sa to vôbec dostane k niekomu, kto má možno podobný problém. A čo tie hejty od tých, ktorí ani netušia, aký je to pocit. Potom som si však povedala a prečo nie? Ak by to malo pomôcť čo i len jednej jedinej z vás, tak tento článok mal zmysel.
Aj keď mám svetlú pokožku i vlasy, od puberty som zarastala aj na nie celkom štandardných miestach. Teda, nie celkom štandardných pre ženy. V 14-rokoch to s krehkou dievčenskou dušičkou poriadne zamáva. Najmä, keď sa tmavé chĺpky pod nosom stanú terčom posmeškov pubertálnych spolužiakov. Občas som išla zo školy s plačom. A občas by som do nej radšej ani nevošla.
Absolvovala som nekonečné množstvo vyšetrení, pobyt v endokrinologickom ústave, obzeral si ma kde kto - špecialisti z gynekológie, endokrinológie, urológie, ale výsledok rovnaký. Hladina hormónov v norme, všetko ostatné tiež, zrejme ide len o kozmetickú záležitosť nezistenej príčiny. Ako som dospievala, trošku som sa s týmto mojim hendikepom vyrovnala, veď človek sa zmieri so všetkým, že áno. Občas som to brala dokonca s humorom a hovorievala si to známe – „No čo už, chcela byť bohatá, ostala chlpatá.“ Niečo sa vekom upravilo samo, niečomu som pravidelne dopomáhala. Vosky, orientálne zmesi, pinzety, depilátor, odfarbovanie, elektrická ihla, laser - všeličo som poskúšala. S rovnakým výsledkom.
Veľmi som sa hnevala, v 21. storočí, keď v pohode prišívame chýbajúce ruky, nohy i iné orgány, keď meníme mužov na ženy a naopak, mne nedokážu na tele nadobro zlikvidovať pár odporných chlpov?!:-( Po pôrode sa neviem celkom čo udialo, ale ako keby sa mi všetky tie malé potvory, ktoré vykúkali kde tu na tele a relatívne ešte v pohode sa dali odstrániť, skoncentrovali len na jedno jediné miesto – oblasť brady a krku. No super. Chlpmi obdarené stehná či brucho nejako zamaskujem, ale krk...
Dva roky po pôrode teória zbúrených hormónov už veľmi neobstála a opäť kolotoč vyšetrení. Výsledok rovnaký – všetko v norme, je to len kozmetická vada. Do vývrtky ma vytáčali slová mojej endokrinologičky, že to preháňam, že to len ja vidím, že to som ešte nevidela horšie prípady - chlpaté hrude a plešaté hlavy. Stále sa bavíme o ženách. Ok, viem, že som nebola na tom až tak zle, v podstate inde na tele to bolo relatívne v norme, ale trhať si každé ráno čierne hrubé chlpy vytŕčajúce z brady tiež nie je bohviečo. Ani odpovedať na nekonečné otázky okolia, čo to máš na krku. Lebo vkuse som tie ranky mala zapálené a krvavé. Bez pinzety alebo žiletky v kabelke som sa nevzdialila na dlhšie ako jeden deň. (Doplním, že nie som žiadna mužatka, rada sa upravím, nalíčim, nahodím).
Potom som korigovala nejaké odborné články a ten jeden o epilácii IPL ma priam prenasledoval. Veľa som o tom počula, ale bola som si istá, že to bude len ďalší reklamný blud do zbierky a vyhodené peniaze. Pri jednom rannom pohľade do zrkadla som sa však rozhodla. Ten zázrak stál asi 160€, ale pokojne by som dala aj 2x toľko. Neviem presne, aký je rozdiel medzi IPL a laserom, na akom princípe fungujú obidve metódy, ale pravdu povediac, ani ma to nezaujíma. Zodpovedne môžem povedať, že po rokoch je to prvýkrát, keď po pár aplikáciách – a pár znamená ozaj pár ( 4-5x) tie malé svinky zmizli. Konečne sa mi zahojili aj večne zapálené ranky na krku. Občas niekde nejaký chlp vykukne, vtedy použijem pinzetu alebo vytiahnem tú zázračnú mašinu a zas mám pokoj. Okrem toho, že ich je podstatne menej, sú aj oveľa jemnejšie. Úspešnosť tejto metódy je v mojom prípade takých 90%. V porovnaní s tým, čo som mala predtým na krku, je to obrovský rozdiel.
Nie, toto rozhodne nie je skrytý PR článok. Len viem veľmi dobre, ako TO pohne s psychikou i sebavedomím ženy. Viem veľmi dobre, čo to je podvedome skláňať hlavu pri rozhovore, aby náhodou tej druhej osobe neskĺzli oči na TO miesto. Viem veľmi dobre, čo to je potiť sa so šatkou okolo krku aj v 40°C horúčavách. Viem veľmi dobre, čo to je tŕpnuť, keď vás bozkáva muž a pritom sa v duchu modliť, aby TO necítil. Snáď 1000x denne si prechádzam rukou po krku a vytešujem sa ako malá, že konečne vyzerám tak, ako mám. A konečne sa teším na leto. Na všetky tie náhrdelníky, prívesky, retiazky a cingrlátka, čo mi roky ležali smutne v šuflíku. Fakt sa veľmi teším. Že som konečne taká normálna, obyčajná žena.
Ono takto... Predtým, ako bude mať niekto nutkanie hejtovať ma v komentoch – ja viem, že každý máme nejaké problémy a každý máme iné. Ak by som si mala vybrať medzi vidlami do chrbta, rakovinou alebo chlpatým krkom, jasné, beriem zas ten nešťastný krk. Ale tento blog nemal byť o tom, že vždy to môže byť horšie a pár chlpov nemôže byť predsa problém. Lebo môže. A obrovský. Ale to pochopia len tie, ktoré si tým prechádzajú doslova na vlastnej koži. Tak snáď nás bude po tomto zas o čosi menej. Držím palce.
Prečítajte si aj Rany
