|
Koľkokrát sme spadli, keď sme sa kedysi dávno učili chodiť? Nepamätáme si, však. A koľkokrát padli naše deti? Sme starostlivé, ostražité, vnímavé a bedlivo strážime každý ich krok. Predsa len nevieme zamedziť, aby sa im všetky nehody vyhýbali oblúkom. A ako si to potom vyčítame! Stačí malinký kúsok nepozornosti a zrazu kriku na celý dom, byt aj ulicu. Udretá hlava, krvavé koleno, rozbitá brada, narazené prsty. Zošmykne sa zo stoličky, narazí do dverí, potkne sa na vlastnej nohe, zletí z bicykla alebo prehltne, čo nemá... Aké sme my mamy šťastné, keď stačí pofúkať a poľutovať a je po bolesti. Keď netreba na pohotovosť, chirurgiu či ležať do nemocnice.
Mala som asi šesť. To už je vek, keď dieťa na dedine v minulosti mohlo po vonku behať samo a nemuselo byť pod stopercentným dozorom dospelákov. Neďaleko našej bytovky sa rozprestieralo menšie trávnaté ihrisko a pri ňom kopec zeminy porastený trávou, ktoré ľudia neľúbiaci zdravé životné prostredie znehodnocovali vyhadzovaním smetí z domácností.
Aj bábiky, aj kočík, aj detský riad a kuchynka ma vedeli zaujať. Ale preskakovať potok, robiť si bunker v lese, brodiť veľké snehové záveje, liezť na stromy spolu s chalanmi (keby mama vedela) boli moje topky. Raz si môj anjel strážny zobral voľno a na tom nelegálnom smetisku som spadla. Či to bola črepina zo skla alebo ostrá kovová konzerva, je nepodstatné. Ale bola to riadna mrcha, lebo mi škaredo rozrezala kus nohy tesne pod ľavým kolenom.
Na pohotovosť, vtedy ešte do vedľajšej dediny, nie ako teraz, keď treba ísť s boľavým dieťaťom 30 kilometrov, aby ho poslali ďalších 50 do hlavného mesta, nás viezol sused a myslím, že mame bolo viac zle ako mne, lebo pohľad na krvácajúcu rany dodnes nemusí. Osobný strážca lekára mal neplatené voľno. Dovolil mu slúžiť pod vplyvom alkoholu. Tak úraz ošetril ako vládal, aj zašil ako vedel. Nedobre.
Rana hnisala a mama mala čo robiť, aby odvarom z rumančeka zachránila, čo sa dá. Bolo leto, prázdniny a keď sa iní kúpali, ja som smutná chodila s poviazanou nohou po brehu. Namiesto tenkej jazvičky mi po neodbornom lekárskom zásahu zostala pod kolenom neestetická pamiatka na detské šibalstvá. Jazva, ktorá nebolí.
Okrem fyzických rán máme aj iné bolesti a boľačky. Úrazy na duši a v srdci. Ani nie je celkom jasné prečo, ale my ženy sme náchylnejšie trpieť syndrómom „zlomeného srdca“, odborne tako-tsubo kardiomyopatiou. Koľko sĺz, bolesti, strát zmyslu života, pokusov o samovraždu, sedení u terapeutov, čokolád, drog a alkoholu, liekov už má na svedomí nešťastná láska. Po sľuboch pred oltárom, že navždy a za každých okolností. Alebo len ktosi túžil získať iné výhody ako až miesto v srdci. Koľko hlbokých rán, neošetrených alebo nevhodne liečených, hnisajúcich, mokvajúcich už spôsobilo zahrávanie sa s citmi a láskou niekoho iného. Ale, na druhej strane, aj koľko krásnych umeleckých diel: skladieb, piesní, sôch, malieb, románov a filmov by tu nebolo, nebyť práve zaláskovania sa do nesprávnej ľudskej bytosti.
Rany - niektoré vidno, iné nie. Niektoré sa zahoja, iné zostávajú jazvami. Za niektoré si môžeme sami, iné nám spôsobia okolnosti, iní ľudia. Ako poznáme, že sú vyliečené? Keď už nebolia. Ani pri zmene počasia, ani pri námahe, ani pri stretnutí s človekom a situáciou. Lebo vraví sa, že čo ťa nezabije, to ťa posilní. Ale, môže zlomenina femuru posilniť dolnú končatinu alebo prasknutá clavicula hornú? Môžu byť žena alebo aj muž, lebo aj to sa deje, vystavení fyzickej a psychickej tyranii od partnerov silní, aktívni a atraktívni?
A zlomené srdce - môže niečo posilniť? Čo ak len nedôveru v seba, v iných a presvedčenie, že pravá láska neexistuje a šťastné konce sú len v rozprávkach a v telenovelách? Že chlapom a ženám sa nedá veriť a city sú nepotrebná a nefunkčná starožitnosť?
Životné traumy nie sú posilňovacie stroje a neprodukujú svalnaté telá, superženy a supermužov, ale aj napriek úrazom, ranám a zlomeninám môžeme sa stať alebo zostať silnými.
Prečítajte si aj Na komplexy som už stará
