|
Bola jar, keď som psovi kúpila červenú loptičku so šnúrkou. Bola z tých, ktoré dvihnú sebavedomie aj takým antitalentom na hod do diaľky, ako som ja. Ešte v ten deň som ju vyskúšala; pes šťastne behal po lúke, ja som bola šťastná, že sa vybehá a nechá na pokoji naše mačky, drozdy aj nohy starožitného stola.
Takto sme sa tešili asi polhodiny, keď sa mi podarilo loptičku vyhodiť tak, že vyletela prudko do korún agátov tvoriacich oázu uprostred lúky. Neverila som vlastným očiam, ja a takýto hod do výšky? Ale bolo to tak. Šnúra sa obtočila okolo konára a lopta zostala visieť niekoľko metrov nad našimi zaklonenými hlavami. Nepresvedčil ju ani brechot psa, ani moje telepatické výzvy. No čo už, nejaký silnejší vietor ju určite zhodí, nájdem ju na zemi, povedala som si.
Chodila som tam skoro každý deň. Bola tam, červená guľa, visela, hojdala sa v miernom vetre alebo prudko krúžila v severáku a zdalo sa, že dosiahla svoj životný cieľ – doletieť až tak vysoko, že ďalej sa ti už nechce. Ani som sa jej nečudovala, výhľady do všetkých strán mala určite famózne, všetky tie východy a západy slnka...
Potom som na lúku prestala chodiť, prišli týždne nabité nepríjemnými až bolestivými udalosťami, kto by pri tom myslel na červenú guľu so šnúrkou? Po jednej z letných búrok, čo vyčistila vzduch, som však opäť kráčala strniskom rozmýšľajúc o tom, čo všetko sa zmenilo od dňa, keď som tam bola naposledy. Mama a mozgová príhoda, ja a výpoveď v práci, rozvod a moja najlepšia kamarátka, samé mínusy. Pod agátom som zastala mimovoľne, rovnako tak som pozrela hore. Ešte raz a potom znova a... nebola tam! Chvíľu som ešte hľadala v tráve, nič.
Od toho dňa sa veci zázračne začali meniť – mama a jej návrat do relatívne normálneho života, ja a zaujímavá pracovná ponuka, kamarátka a narastajúca radosť z novonadobudnutej slobody. Akoby to všetko spôsobila loptička, ktorá sa pod vplyvom vetra či inej sily odtrhla, pohla sa z miesta, zmizla vo svete.
Pomaly končí jeseň, väčšina listov opadala, ešte niekoľko mrazivých nocí a budú holé. Ktovie, ako je na tom môj agát. Chodievam síce na lúku naďalej, ale vždy prídem len po časť, odkiaľ oázu stromov ešte nevidno. Bojím sa, že by som ju tam opäť zazrela. Zakliesnenú o šnúrkou, ktorá ju pripútala k jednému miestu. Červenú loptičku, čo poverčivým mení osud.
