|
Dôverujete slovenským inštitúciám?
„Snažím sa. A poukazujem na to, ako je nesmierne dôležité veriť v inštitúcie. Avšak, pravda je taká, že mnohé z nich nám nedávajú veľký dôvod na dôveru. Je ešte pred nami všetkými veľa práce, aby tá dôvera bola oprávnená.“
Pomerne nedávno ste robili výskum, kde sa ukázalo, že Slováci neveria inštitúciám, politikom a médiám. Ako sa to prejaví na obyvateľstve, keď nedôveruje?
„Neistotou. Ľuďom chýba pocit, že sa majú na koho obrátiť, keď sa im niečo v živote stane. To je obrovský problém pre krajinu, pretože to znižuje sociálnu súdržnosť i pocit bezpečia. Napríklad, keď ľudia zo škandinávskych krajín majú ťažkú životnú situáciu, vedia, že im inštitúcie pomôžu. Toto je na Slovensku veľký problém, pretože my tento pocit istoty nemáme. Z toho potom pramení nevraživosť, vzájomná nízka dôvera medzi ľuďmi navzájom, ktorá sa neskôr stupňuje.“
Prečo to tak je? Prečo nedôverujeme?
„Je na to viacero vysvetlení. Robili sa výskumy, kde sa porovnávali západné a postkomunistické krajiny. Jeden z výsledkov je, že počas socializmu sa v spoločnosti vytvorila akási bazálna nedôvera v inštitúcie aj medzi ľuďmi navzájom, lebo štát bol veľmi kontrolujúci. To je jedno zdôvodnenie. Druhé je, že kapitalizmus nabehol obrovským tempom. Zamerali sme sa najmä na ekonomický rast a niektoré skupiny spoločnosti ostali vylúčené. To akoby roztvorilo nožnice medzi ľuďmi a ovplyvnilo vytváranie dôvery. Tretie vysvetlenie, aspoň ja ho tak vnímam, je neuveriteľne rýchlo sa meniaca doba. Človek sa veľmi ťažko adaptuje na všetky zmeny, ktoré sa na nás akoby rútia zo všetkých strán. Zvyknem to vysvetľovať na príklade supermarketu. Tam stále menia umiestnenie tovaru tak, aby ste prešli celý obchod. Človek je z toho nervózny a z toho pramení neistota."
Elena G.Kriglerová - sociologička
Elena G.Kriglerová v diskusii Slovensko pre všetkých. Foto - archív egk
Môže nedôvera Slovákov prameniť z toho, že sme mladá krajina?
„Skôr by som použila, že sme mladá demokracia. Demokracia je o tom, že si všímame svoje okolie, berieme zodpovednosť za svoje činy a snažíme sa rešpektovať potreby iných. Ak by takto fungovali inštitúcie aj my ako jednotlivci voči blízkym aj slabším, tak by sme žili v súdržnej krajine. Problém je v tom, že sa k tomu veľmi neblížime. Vždy sa stane niečo, čo nás od tej cesty odvráti. Mali sme obdobie mečiarizmu, ktoré nás dosť spomalilo. Teraz narastá extrémizmus, pretože politické strany nedostatočne reflektujú potreby ľudí. Čiže opäť tancujeme akoby na jednom mieste. My to nazývame sambou. Krok vpred, dva kroky vzad. Avšak zároveň, keď si predstavíme Slovensko pred 15 rokmi, tak nesporne sme sa veľmi posunuli. Nielen v ekonomickom blahobyte, demokracii, ale aj ako zrelé obyvateľstvo. Síce nie všetci a tak, ako by sme mohli byť."
Stali ste sa poradkyňou prezidentky Zuzany Čaputovej pre nové menšiny. Mnohí však nevedia, čo to nové menšiny sú.
"Je dôležité povedať, že prezidentka prvýkrát v tomto úrade chcela dať hlas etnickým jazykovým a národnostným menšinám. A preto vytvorila konzultačný výbor. To neznamená, že ľudia z toho výboru pracujú v paláci a každý deň jej radia. Ide o veľmi symbolický akt dať hlas v spoločnosti menšinám, ktoré sú tu veľmi dlhodobo prítomné. Zhodli sme sa, že vo výbore by tam mali byť zástupcovia a zástupkyne najväčších národnostných menšín. Avšak na Slovensku už žije veľký počet cudzincov, vyše 120-tisíc, o ktorých sa veľa nehovorí. Stretávame sa s množstvom mýtov, ktoré súvisia s migráciou a obrovskou hystériou, ktorá okolo toho vznikla.
Preto by bolo dobré začať o tom hovoriť rozumne, racionálne. Aj o tom, že cudzinci tu bývajú, ich deti navštevujú školy. Cudzinci žijúci na Slovensku pochádzajú z desiatok rôznych krajín. Je ťažké nájsť jedného zástupcu, ktorý by mohol hovoriť za všetkých cudzincov. Preto sa prezidentka rozhodla vybrať mňa ako človeka, ktorý sa dlhodobo venuje výskumu v tejto oblasti aj výskumom priamo s cudzincami."
Prečo by sme mali otvárať diskusiu o cudzincoch a vytvárať opatrenia pre nich?
"Vysvetlím to na príklade. Prídete sem z Vietnamu, kde je úplne iný systém školstva. Na Slovensku máme povinný zápis detí do škôl, povinnú školskú dochádzku, máme aj iné administratívne povinnosti. No keď sem príde cudzinec, vôbec sa nevie zorientovať. Môže napríklad nastať situácia, že dieťa nezapíše do školy, no deti cudzincov spadajú pod povinnú školskú dochádzku. Čiže, ak dieťa nenastúpi do školy, rodič je za to automaticky zodpovedný a už porušuje zákon. Lenže on o tom ani nemusí vedieť. Môžeme sa baviť o miestnej dani, keď sa prihlásite na pobyt, kam prihlásiť psa, ako vybaviť zdravotné poistenie či ako sa prihlasovať na cudzineckú políciu. Všetky tieto veci sú veľmi komplikované.
Samozrejme, cudzinci sú zodpovední, aby si toto všetko splnili. No oveľa jednoduchšie sa bude žiť všetkým, ak im niekto podá pomocnú ruku. Práve preto spolupracujeme so samosprávami, lebo si myslíme, že to tam je najjednoduchšie. Vravíme, že je dobré, ak mestá poznajú cudzincov a cudzinci poznajú mesto. To znamená, že vedia, čo sú ich povinnosti, na čo majú nárok, a mesto vie, akí ľudia tam žijú a s akými problémami sa stretávajú i čo môžu mestu priniesť.
Je veľmi zaujímavé, že cudzinci majú obrovský záujem pomáhať mestám. Často prichádzajú z krajín, kde je bežné robiť dobrovoľníctvo alebo sa nejako odvďačiť, že tu môžu žiť. No naše mestá na to nie sú zvyknuté a pripravené. O to sa snažíme, ukázať, s čím môžu cudzinci prispieť."
Akej sú národnosti cudzinci žijúci na Slovensku?
"Približne polovicu tvoria ľudia z Európskej únie a druhú polovicu cudzinci z tzv. tretích krajín. To sú všetky krajiny, ktoré nie sú v Európskej únii alebo v Európskom hospodárskom priestore – čiže Američania, Austrálčania, ale aj obyvatelia z Afriky. Čoraz viac ľudí prichádza z krajín ako Ukrajina či Srbsko. Slovensko je v tomto špecifické. Cudzinci, ktorí tu žijú, sú z rozmanitých krajín. A väčšinou ide o ľudí v ekonomicky aktívnom veku. To znamená, že to nie sú dôchodcovia a detí cudzincov je ešte relatívne málo, čiže najväčší podiel tvoria cudzinci, ktorí tu pracujú – a teda prispievajú do sociálneho a ekonomického systému."
Keď hovoríme o cudzincoch, sú to ľudia, ktorí na Slovensku dostali prácu alebo odniekadiaľ migrujú? Pracujú niektorí načierno? Ako toto rozlúsknuť?
"Nie je možné len tak prísť na Slovensko vlakom a začať si len tak hľadať ubytovanie a prácu. Vy dostanete pobyt – teda legálne povolenie, aby ste tu mohli žiť iba vtedy, ak môžete dokázať účel, pre ktorý ste prišli. Keď je to zamestnanie, musíte mať už pracovnú zmluvu.
Máme pomerne prísnu legislatívu v oblasti pobytovej politiky. Je absolútny mýtus mať predstavu, že sa po krajine ponevierajú nejakí ľudia, ktorí nie sú nikde ukotvení, zaznamenaní. Ak takí sú, teda, ak prekročia hranice nelegálne a zachytí ich polícia, tak sú buď okamžite vyhostení alebo, ak utekajú z krajiny, môžu požiadať o azyl. Vtedy hovoríme o utečencoch a nastáva azylový proces. Ale predstava, že sú tu nelegálne, to tak vôbec nefunguje. Práve naopak. Cudzinci majú často veľmi neistú situáciu, ak účelom ich pobytu bola práca a prídu o ňu. Majú pomerne krátku lehotu, aby si našli nové zamestnanie. Ak prácu nenájdu do tej lehoty, okamžite strácajú nárok na pobyt. Čiže pre nich je veľmi dôležité mať prácu, aby sa neodstávali do ťažkých životných situácií."
Sociologička Kriglerová - poradkyňa prezidentky Čaputová
Elena G.Kriglerová v Silnej zostave. Foto - Silná zostava/RTVS
Vo veľkých korporátoch alebo fabrikách pracujú aj cudzinci. Tí sú často izolovaní, najmä keď nejde o hlavné mesto. Kto všetko má zodpovednosť za to, aby cudzinci nezostali vylúčení?
"Túto tému sa snažíme otvárať aj s inými organizáciami. Zatvárať oči pred tým, že tu cudzinci žijú či budú žiť, je veľmi krátkozraké. A to sa nám môže vypomstiť – ak sa začnú vytvárať nejaké paralelne uzatvorené komunity cudzincov, ktoré nie sú zapojené do spoločnosti.
Zodpovednosť za to nesie v prvom rade štát nastavením podmienok. My sa však snažíme pracovať so samosprávami, lebo majú k obyvateľstvu najbližšie. Ak príde nejaký veľký zamestnávateľ a chce fabriku s veľa ubytovňami, tak by mal podľa nášho názoru komunikovať s mestom. Diskutovať o tom, kde a ako tí ľudia budú bývať, ako to budú vnímať ostatní obyvatelia. Alebo ako nastaviť integračné nástroje tak, aby sa zapájali do spoločnosti a neboli vylúčení. Mala by tam byť infraštruktúra a možnosti tráviť čas. Nemalo by sa stať, že vznikne ubytovňa v obci, kde žije dvesto či tristo ľudí. Toto sú veci, ktoré sú na Slovensku veľmi zanedbávané. My namiesto toho hovoríme o hystérii a migrantoch, ktorí by sem mali prísť. Avšak vôbec nehovoríme o veciach, ktoré by veľmi uľahčili spolužitie Slovákov aj cudzincov."
Máme veľmi prísnu azylovú politiku. Slovensko udeľuje najmenej azylov v rámci Európskej únie. Ako toto vnímate, je to podľa vás dobré?
"V čase utečeneckej krízy sme veľa cestovali po Európe a rozprávali so samosprávami, ktoré vo veľkom prijímali utečencov. Nejaký čas sme pobudli aj v Nórsku, kde za rok prijali 35-tisíc utečencov. Čo sa týka počtu obyvateľov je to rovnaká krajina ako Slovensko. Veľmi sa čudovali, keď sme im povedali, že ročne udelíme približne 8 až 10 azylov. Najprv sa pýtali, či dobre rozumejú, či to myslíme denne alebo za mesiac. Keď sme im vysvetlili, že za rok, tak sa nás pýtali prečo. Prečo nie sme dostatočne solidárni aj s inými krajinami. Zároveň mali pocit, že by sme to ako krajina určite zvládli. Sme krajinou Európskej únie, ekonomicky sa nám darí, nie sme na tom o nič horšie ako západné krajiny, ktoré to zvládajú. A toto sa veľmi ťažko vysvetľuje.
Pravda je, že hystéria, čo sa rozprúdila na Slovensku, bola taká silná, že zabránila akejkoľvek rozumnej diskusii o tejto téme. Čo je veľká škoda. Ja to vnímam stále tak, že by sme mali byť viac sebavedomá krajina. Radi tu žijú cudzinci, dobre sa tu majú utečenci, ktorí získali azyl, zvládli by sme to aj s ďalšími. Samozrejme, za podmienok, že tých ľudí poriadne preveríme, prejdú klasickým azylovým procesom, a udelíme azyl naozaj tým, ktorí utekajú pred prenasledovaním. A zároveň, že bude platiť zaručenie bezpečnosti všetkých obyvateľov. Ale na to máme inštitúcie, políciu, ktorá je pomerne prísna."
Namiesto solidárna krajina ste použili slovo sebavedomá.
"Myslím si, že by sme mohli začať o tom takto rozprávať. Často počujeme argument, že nezvládame ani našich Rómov. Ale to je o integračných opatreniach a nastavených politikách. Čiže poďme sa rozprávať, ako vytvárať Slovensko, ktoré bude krajinou pre všetkých. Ja si myslím, že tak ako to dokázali mnohé veľkosťou podobné krajiny ako my, tak by sme to zvládli aj my."
Poradkyňa G.Kriglerová - migrácia a cudzinci
Elena G.Kriglerová, Slovensko pre všetkých. Foto - archív egk
V spojitosti s cudzincami rezonuje aj zabitie Filipínca Henryho Acordu. Bude nás toto čakať, ak sa budeme tváriť, že tu cudzinci s nami nežijú?
"Určite môže narastať sociálne napätie medzi obyvateľstvom. Sociálne napätie môže narastať, ak je sýtené tým, čo a ako rozprávajú politici alebo ako fungujú sociálne siete, ale aj neistotou, o ktorej sme hovorili na začiatku. Keď je sociálne napätie veľké, vždy sa to obracia proti menšinám.
Ak si všimneme, posledných 20 rokov tu vždy bola nejaká menšina, ktorá bola akoby na rane. V jednom období to boli Maďari a na to si dnes málokto spomenie, ale to bolo veľké napätie. Potom to boli Rómovia, dlhodobo LGBTI komunita, teraz sú to cudzinci. Ak naozaj nezačneme intenzívne pracovať na tom, aby sme boli krajinou, ktorá zvládne svoju rozmanitosť, môžeme očakávať konflikty. Konflikty, ktoré môžu reálne dopadať na jednotlivé menšiny. Dúfam, že sa to nebude diať. Zatiaľ tých incidentov nie je až tak veľa, ale narastajú. Osobne poznám pomerne dosť veľa cudzincov, ktorí majú vyvinuté stratégie. Napríklad, nechodia po zotmení von sami. Niektorí odtiaľto už aj odišli. Myslím, že by sme nemali chcieť byť taká krajina, kde sa ľudia boja."
Čo ženy – cudzinky na Slovensku. Sú nejaké špecifiká?
"Závisí to od krajiny, z ktorej pochádzajú a v akej sú situácii. Ak sem príde žena, ktorá pracuje v nadnárodnej korporácií, tak si myslím, že sa jej situácia neodlišuje od situácie slovenskej ženy, a tu zdôrazňujem od slovenskej ženy. Akonáhle sa odlišuje výzorom alebo deklarovanou náboženskou príslušnosťou – teraz myslím moslimky, ktoré nosia hijáb, tam je situácia oveľa zložitejšia. Moslimky v porovnaní s mužmi – moslimami sú oveľa častejšie terčom verbálnych útokov. Ťažko si nájdu prácu, kde majú byť v priamom kontakte so zákazníkmi. Ak to mám zjednodušiť, tak znevýhodnenie, s ktorým sa cudzinci stretávajú, je u žien akoby zvýraznené tým, že sú ženy.
Prečítajte si
Čo by boli tri opatrenia, ktorý by ste prezidentke Zuzane Čaputovej navrhli, ak by ste sa s ňou mali stretnúť zajtra?
"Nemôžeme hovoriť o opatreniach, ale skôr o rámcovaní diskusie o cudzincoch. V prvom rade je dôležité meniť atmosféru v spoločnosti, čo je v kompetencií prezidentky. Myslím si, že bolo dobré podporiť vytvorenie integračného úradu, ktorý by bol nadrezortný. My síce máme prijatú integračnú politiku pre cudzincov, ale v praxi nie je realizovaná. Prezidentka síce nemôže tento úrad zriadiť, ale môže vo verejnej diskusii hovoriť, že niečo takéto by bolo potrebné. Podľa mňa je to dobrá investícia do budúcnosti, najmä, ak by to presahovalo viacero rezortov – školstvo, zdravotníctvo, kultúra. Celkovo poňať integráciu cudzincov komplexnejšie. Ak cudzinci budú zapojení do fungovania spoločnosti a nebudú čeliť bariéram, tak budú obrovským prínosom pre krajinu. Napokon by som jej hovorila o veľkom množstve drobných vecí, prekážkach, ktorým cudzinci čelia, a najmä o potrebe vytvárania súdržnej spoločnosti."
Čo vám cudzinci dali do života?
"Zrkadlo pre našu krajinu. Keď sme robili výskum s cudzincami ukázalo sa, že mnohí z nich majú veľký nadhľad. Sú vďační, že môžu žiť na Slovensku. A vnímajú nás nesmierne pozitívne. Pozitívnejšie než sa vnímame my sami. Toto ma prekvapilo najviac. Len príklad. Máme zvyk, že prídeme do úradu a všetci sú nahnevaní a nepríjemní. No cudzinci mi povedali – viete, Slováci veľmi frflú, ale akonáhle na nich prehovoríte milo, okamžite sa zmenia. Tak som to skúsila aj ja. Prestala som hrať hru na frflanie a bola som milá, aj keď sú ľudia nepríjemní. A absolútne to funguje.
Uvedomila som si, že som k vlastnej krajine omnoho kritickejšia ako oni. Takže, cudzinci ma naučilli vnímať v optimistickejšom svetle."
