|
Odpoveď na túto otázku bude asi iná v dvadsiatke, trošku na zváženie v tridsiatke a ja môžem v štyridsiatke za seba napísať nasledovné.
Medzi dvadsiatkou a tridsiatkou som si prešla usporiadaným manželským obdobím, kedy bolo pre mňa prirodzené chcieť spolu bývať a vo vlastnom čo najskôr, najlepšie, ako v mojom prípade už rok pred svadbou. Medzi tridsiatkou a štyridsiatkou som si prešla partnerským obdobím, kedy sme po určitom čase začali spolu bývať, lebo sa nám to tiež zdalo vhodné a chceli sme to tak. Obidva obdobia mali z pohľadu partnerského spolunažívania a bývania svoje čaro a boli v nich pekné chvíle kedy je človek rád, keď sa ráno vedľa niekoho zobudí a keď príde večer domov je rád, že ho niekto čaká a nie je to pes, ale tiež chvíle, kedy sa romantika vytratí pri diskusii o tom, kto vynesie smeti a spláchne po sebe zvyšky kúpeľa vo vani alebo utrie striekance po holení či umývaní zubov.
V období po štyridsiatke som zistila, že mám v tejto otázke celkom jasno a prekvapivo sa cítim oveľa voľnejšie a aj ten vzťah ešte nestratil čaro plnením každodenných rituálov. Ja totiž so svojím frajerom nebývam. A to sme spolu štvrtý rok. Niekomu to možno príde čudné, ba až nepredstaviteľné, takže ak dovolíte uvediem pre aj proti tohto nášho stavu.
Obidvaja sme si zažili stroskotané vzťahy a keď sme sa dali dokopy boli sme približne päť rokov bez záväzného vzťahu a spoločného bývania. Zo začiatku nám prišlo prirodzené, že sme o spoločnom bývaní ani nehovorili, keďže to bolo celé ešte krehké a netušili sme, čo sa z toho vykľuje. Po čase, kedy sme zistili, že to už asi je seriózny vzťah a začali s týmto stavom oboznamovať aj naše okolie, sme sa však k otázke spoločného bývania nevrátili. Neviem, či z taktických dôvodov, alebo nám to vyhovuje obidvom a radšej o tom nehovoríme nahlas. Ak chceme byť spolu, nemáme problém prespať jeden u druhého a urobiť si pekný večer, ale rovnako sú dni keď prídem zošrotovaná v stave ani obraz ani zvuk a po pravde som rada, že sa nemusím starať o to, či je niekto doma, či sa mu nezdá že som bola v práci dlho a či nebodaj neumrel hladom alebo čosi podobné. Rovnako milujem svoje voľné sobotné rána, kedy môžem spať dokedy chcem, ísť si zabehať a raňajkovať pokojne o jedenástej na trhu. Alebo sobotný večer, keď si nalejem pohár červeného vína a sledujem romantiku na nemenovanej televíznej stanici s pocitom, že nikto nevyvracia oči ako môžem sledovať také hlúposti, keď na inej stanici ide dobrý akčák. Proti tomuto stavu mi napadá len jediné a to sú tie momenty, keď ste napríklad chorý a ten druhý nie je práve vtedy k dispozícii, aby vás poľutoval, alebo ste mali ťažký deň a potrebovali by ste sa k niekomu na pár minút bez slov pritúliť.
Prečítajte si
Možno poviete, že som sebecká a neviem oceniť čaro spoločného bývania alebo že iba robím ramená a v skutočnosti by som si ho najradšej zajtra nasťahovala, ale mne to naozaj tak vyhovuje a verím, že nie som jediná. A nie je to ani tým, žeby sme spolu nevedeli vydržať, naopak máme za sebou viac spoločných dovoleniek či víkendov, kedy sme museli spolu fungovať v jednom apartmáne alebo jednej izbe so všetkými pre aj proti, ktoré to obnáša a myslím, že sme to zvládli bez problémov. Asi to nie je štandardné, ale obidvaja sme vo veku, kedy nemá zmysel robiť veci len preto, že to tak robia ostatní, alebo žeby sa to tak malo a myslím si, že aj vďaka tomu, že sme si obidvaja nechali čas a priestor aj pre vlastné aktivity a vlastnú existenciu náš vzťah stále má to svoje čaro a neskĺzol do stavu všednosti, kedy by sme zabudli aké je to fajn vidieť toho druhého, lebo ho vidím nepretržite. Rovnako verím, že sa tento stav samozrejme dá zachovať aj pri spoločnom bývaní a aj po rokoch a o to je to potom vzácnejšie a trvalejšie.
Tak čo, bývať alebo nebývať s frajerom? Možno za pár rokov napíšem blog o tom, ako je to po päťdesiatke už pomaly znovu žiadúce ako v dvadsiatke, ale z úplne iných dôvodov, kedy si už budeme potrebovať pomáhať jeden druhému. Nateraz však za mňa – s frajerom nebývam, nepríde mi to čudné a tento stav mi úplne vyhovuje.
