Nechýba vám práca v nemocnici? Pracovali ste ako sestra na onko-hematológii a viem, že ste svoju prácu milovali.
„Pracujem ako sestra v neštátnom špecializovanom zariadení sociálnych služieb. Je to pre mňa dobrá škola života. Roky som totiž presadzovala prepojenie sociálno-zdravotnej starostlivosti. Nikto z nás nevie, kedy sa na takom lôžku ocitne, napríklad po ťažkej autonehode alebo to môže byť postihnuté dieťa v rodine.“
Keď to teraz vidíte, máte strach z toho, že vy alebo niekto z vašich blízkych bude takéto sociálne zariadenie potrebovať a nebude na to mať?
„Určite, že mám z toho strach. Pokiaľ sa totiž nevyrieši otázka financovania sociálnych služieb a ošetrovateľsko-zdravotnej starostlivosti, stále budú existovať kvalitné zariadenia, na ktoré však nemusíme mať. Musíme urgentne doriešiť financovanie. Inak nás Boh ochraňuj, keď budeme odkázaní na komplexnú starostlivosť v týchto zariadeniach. Nepotrebujeme vlaky zadarmo. Potrebujeme doriešiť pre dôchodcov a chronicky chorých ich starostlivosť, na ktorú majú ústavný nárok.“
Kto podľa vás pre sestry urobil najviac?
„Rudolf Zajac, jednoznačne. Dal nám do ruky skvelé udice. Licencie, ošetrovateľské lôžka, kompetencie, koncepciu ošetrovateľstva, v tom čase bol na ministerstve zriadený samostatný odbor ošetrovateľstva atď. Ale ryby si musíme chytať samé.“
Šťuky sú ktoré?
„Prebrať individuálnu zodpovednosť za celkový stav ošetrovateľstva. Hlavne za právne vedomie, okrem odbornosti za argumenty, ktoré by viedli k zvýšeniu sebavedomia a zmenám, po ktorých sestry volajú desaťročia. Určite by tým stúpla aj dôvera verejnosti a spoločenský status sestier.“
Nevyzeral protest sestier formou hromadných výpovedí sebavedome?
„Je mi veľmi ľúto, že sme pustili z rúk práve to čo sme mali, zákon o minimálnom mzdovom ohodnotení a požiadavky petície, ktoré boli zakotvené v uzneseniach bývalej vlády aj parlamentu. Nemali sme bojovať iba za platy. Ale aj za zákon o dlhodobej starostlivosti a iné. Keď počujem ich vyplakávanie, akoby sme sa stále vracali do minulosti. Že na 30 lôžok máme jednu sestru! Veď na to máme výnos o personálnom obsadení, ktorý jasne hovorí, že keď je 30 pacientov, musia byť dve sestry. Toto mali riešiť. Zverejňovať pomery na oddeleniach, robiť kontroly, žiadať nápravy a nie preboha ležiacich pacientov žiadať, aby im nahlasovali počty sestier. Veď to bolo trápne! Preboha. To sestry nevedeli? To má nahlasovať pacient? Naozaj, až som sa za to ako sestra hanbila.“
Aká je pravda o vašej abdikácii na post prezidentky komory? Vo funkcii vás nahradila súčasná Iveta Lazorová, ktorá stojí aj za výpoveďami sestier.
„Prišlo to ako hrom z jasného neba. Do abdikácie ma dotlačili vlastní ľudia, s ktorými som spolupracovala 7 rokov. Samozrejme, že za tým boli osobné ambície terajšieho vedenia. Som presvedčená, že Smer dal kolegyniam ponuku lepších podmienok pre sestry. Ak ma vymenia, tak vyrokujú lepší zákon o platoch, ako ten, čo bol pozastavený ústavným súdom. V tom čase verejne vyhlasovali, že nechcú ohroziť istoty sestier.“
Predáčka Monika Kavecká s prezidentkou Ivetou Lazorovou naleteli podľa vás Smeru?
„Naleteli na ich sľuby. Sľuby politikov treba brať s veľmi veľkou rezervou. Na druhej strane ministerstvo zdravotníctva vždy deklarovalo, že v štátnom by mierne klesli vysoké platy sestier na prechodné obdobie, inde by nízke mierne rástli, aj v neštátnych. Už ja som s tým nesúhlasila. Je mi ľúto, že takejto ponuke uverili. Stále budem tvrdiť, čo je stavovské má ostať stavovské, čo je odborárske má ostať odborárske. Politici veľmi rýchlo zabúdajú na to, čo ste pre nich urobili, ale nezabudnú na to, keď ich podrazíte.“
Predsedníčka Odborového združenia sestier a pôrodných asistentiek Monika Kavecká (vpravo) a prezidentka Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek (SK SaPA) Iveta Lazorová.
Odbory sestier stanovali pre Úradom vlády pred komunálnymi voľbami, do ktorých kandidovala ich predáčka Monika Kavecká. Aj hromadné výpovede dávali pred parlamentnými voľbami, v ktorých kandidovala. Bolo to cielené alebo náhodné?
„Stanovačka nebola náhoda. Vážila som si na nej ale, že to netajila pred nami od začiatku, že má politické ambície. Tvrdím, že do politiky sestry patria. Pri hromadných výpovediach kandidatúru do parlamentu stiahla. Treba si vybrať, či budem robiť akcie stavovské, odborárske alebo politiku. Stanovačke pred úradom vlády som dosť dobre nerozumela, pretože rozpočet ako aj pri tejto akcii bol už takmer schválený. Zákon roka sa nedá len tak ovplyvniť, veď komu zoberú? Boj o peniaze sa predsa začína v prvom polroku. Naozaj, sestry si vždy vybrali ten najhorší čas.“
Vždy tam boli voľby.
„Áno a to už je naozaj veľmi okaté. Je mi ľúto, že sa na to dali. Vždy to bolo od začiatku nedomyslené, bez stratégií a jasných cieľov, organizačného zabezpečenia, dobrej informačnej a komunikačnej kampane v organizácii aj smerom von. A potom narýchlo niečo hasili.“
Máme 40 tisíc sestier. Výpovede dala sotva tisícka. Tak sú na tom sestry zle, alebo nie?
„Sestry v štátnych zariadeniach vždy boli na tom lepšie a mnohé si prídu na pekné peniaze aj vďaka príplatkom a nadčasom. Mzdy sú veľmi slušné, ale sú to ťažko zarobené peniaze. Nie ale u všetkých. V proteste malo ísť o tie dve tretiny sestier, ktoré zarábali oproti nim aj dvojnásobne menej a za tú istú prácu.“
No ale vysoko špecializovaná operačná sestra napríklad v kardiocentre či na onkológii, predsa nerobí tú istú prácu ako sestra v ambulancii.
„V zákone, aj v tom zrušenom, bol stanovený minimálny mzdový nárok. Dnes sú to koeficienty. Zamestnávateľovi nič nebráni, aby sestry na náročnejších pracoviskách mali osobný príplatok, ktorý by zohľadnil náročnosť ich práce. Podobne ako u lekárov a nikto nerieši to, či je to operatér alebo ambulantný lekár v nemocnici.“
Prečo stále argumentovali číslom 40 tisíc sestier?
„Používali veľmi zlú rétoriku. Celé hromadné výpovede boli komunikované zle. Mnohí vôbec nepochopili o čo išlo. Výpovede iba spôsobili strašný chaos, ktorý tu nemal nikdy vzniknúť.“
Niekto ten chaos spôsobil. V podstate už ide iba o desiatky sestier, ktoré stoja pred nemocnicami, ktoré opustili a teraz chcú dnu.
„Chyba sa stala v úvode. Aj ja som kedysi koketovala s myšlienkou zbierania mandátnych zmlúv a podávania hromadných výpovedí. Môžem to však spustiť až vtedy, ak mám aspoň 20 percent výpovedí v rukách a podám ich jeden deň po celom Slovensku. Už v prvom polroku mali o tom rozhodnúť delegáti snemu a podať ich naraz najneskôr 1.10. Deklarácia mala nejasné požiadavky, len platy a lepšie zdravotníctvo. Veď to chcú všetci. Chýbalo mi tam, čo vlastne za to núkajú pacientom. Ak chceli bojovať iba v pár nemocniciach, individuálne požiadavky mali podať tam. Zlá bola aj komunikácia s verejnosťou.“
Ako hodnotíte sankciu 3 300 eur pre komoru za stiahnutie výpovede?
„Zostala som totálne rozčarovaná. Radili im právnici Lekárskeho odborového združenia. Nechápem, ako je možné, že im to nevyhovorili. Veď to je totálne neetické, ak nie protizákonné. Mali im na začiatku založiť fond solidarity. Slovensku hrdinovia chýbajú, verejnosť by ich určite podporila, keby všetko zvládli. Ale nezvládli…“
Sestry neodišli ani do zahraničia.
„Ja som túto rétoriku veľmi nepoužívala práve preto, že sestry majú deti, rodiny, či svoj vek a potrebujeme ich na Slovensku. Naozaj v Rakúsku je už trh nasýtený. Postupne aj v Nemecku, či Švajčiarsku . Nerobme zo sestier vývozný artikel a už nehovorme že nás tam čakajú, my teraz pôjdeme, lebo to už dávno nepôsobí ako nôž pod krk. Ani vyhrážanie, že nás nahradia Ukrajinky.“
Vy ste niekde zachytili aj plán B pre sestry, ktoré ostali bez práce?
„Toto je veľká zodpovednosť lídrov, ktorú nezvládli. Nevidela som žiadne výsledky rokovania s ministerstvom zdravotníctva. Len krik na ulici. Zvolili vyčkávaciu taktiku, veď sme dali výpovede. Ale v malom počte. Keď už videli, že 45 percent výpovedí stiahlo, mali urobiť maximum, aby ani jedna sestra neskončila na úrade práce. Toto absolútne nezvládli. Vykrikovali, že sestry môžu ísť do zahraničia, ale vidíme, že tomu tak nie je. Ich odvahu naozaj obdivujem, ale odvaha bez nádeje a bez plnenia cieľov, to je podľa mňa zneužitie lídrami.“
Nemocnice museli prijať nové sestry. Sestry aj lekári tvrdia, že ohrozujú pacientov, lebo sú neskúsené.
„Čo vlastne chcú?! Je to postavené na hlavu a neférové voči sestrám, ktoré nastúpili. Degradujú ich, pritom legislatíva o ich zaškolení je jasná. Je to voči nim neférové. Veľmi to rozoštvalo medziľudské vzťahy na pracovisku. Niekto ten výpadok musel ťahať. Takže na oddelenia sa nevracajú hrdinky, ale podrazáčky, ktoré naivne bojovali za nič a vrátili sa s ničím. Neviem si ani predstaviť, ako žiadajú, aby prijaté sestry prepustili a prijali, ktoré odišli. Keby to aspoň argumentovali personálnymi normatívmi, optimalizáciou, ale takto?! Nová je zlá a neschopná a ja čo som dala výpoveď skúsená a idem späť?! Neviem si to ani predstaviť. Dokonca tie čo sa vracajú, nastupujú s nižšími platmi ako tie, čo tam už sú. Sestry na to naozaj veľmi doplatili a niekto by za to mal niesť zodpovednosť.“
(2)(3)(4).jpg)
Kto?
„V kultivovaných organizáciách ak lídri zlyhajú, preberú za to zodpovednosť. Mala by nastúpiť sebareflexia. Mali by túto alternatívu zvážiť.“
Takže zlyhali Kavecká s Lazorovou?
„Jednoznačne, hoci sa tvária ako víťazky. Najlepšia obrana je útok. Tvrdia, že ich kroky a požiadavky sestier boli konečne medializované. To je všetko?? A čo sestry na ulici?! Veď naše požiadavky boli nevídane medializované aj v roku 2011 a žiadna sestra neprišla o prácu. A to sme vtedy odišli so zákonom v ruke a uznesením vlády! A s čím vyšli sestry teraz?“
Prečo to vyšlo lekárom a sestrám nie?
„Nesúhlasím s názorom niektorých analytikov, že lekár je špecifikum a sestra sa dá nahradiť. Hodnotu sestier si musíme uvedomiť. Inak nás to dobehne. Rovnako sú dôležité ako všetci v zdravotníctve, či laborant alebo rentgenológ. Jeden bez druhého nemôže existovať. Ale sestry to jednoznačne organizačne nezvládli. Nie je to určite posledná šanca na presadenie zmien. Jedna prehratá bitka nie je prehratou vojnou.“
Dá sa urobiť za všetkým hrubá čiara?
„Je to veľmi ťažké. Nemáme dostatok peňazí ani na nové platy a situácia sa bude vyostrovať. Stačí jeden podnet na ÚS prevádzkovateľa neštátnej nemocnice a sestry, zdravotníci prídu aj o tento zákon. Hrubú čiaru treba v prvom rade urobiť v medziľudských vzťahoch. Politika sa preniesla na pôdu komory a odborov. Direktíva a arogancia nemôže nahradiť stavovskú spolupatričnosť, slušnosť a úctu. S politikmi treba rokovať, ale nie si to nosiť domov do komory. Napadlo niekoho, že ak to preženú, politici môžu zrušiť aj komoru, pretože povedia, že už dávno nevykonáva tú funkciu, ktorú zo zákona má?! Mnohé sestry budú meniť pracoviská. Držím im veľmi palce, aby sa nedostali na čierne listiny po celom Slovensku. Zažila som to na vlastnej koži a viem, aké to je bolestivé.“
Prečítajte si aj Protest sestier podporuje viac ľudí ako štrajk učiteľov a učiteliek
