|
Keď som mala malé dieťa, mala som pred tridsiatkou. Bola som plná sily, plná odhodlania a mala som energiu vstávať v noci aj päťkrát. Išla som na plný plyn, cez deň som využila každú voľnú chvíľku na upratovanie, varenie, venčenie psa, nákup. Oddychovať a venovať sa sebe nepripadalo do úvahy. Veď som supermatka! Po dvoch rokoch materstva som bola hotová. Unavená, vyčerpaná, na pokraji síl. Mala som aj pomoc v podobe rodinných príslušníkov, ale už nepomáhala. Potrebovala som sa v noci vyspať.
Ako dojčiaca (neznášam to slovo) matka som nemala jedinú prespatú noc za dva roky. Našťastie som vtedy mala okolo seba múdre staršie ženy. Moja pediatrička mi poradila, aby som prestala dojčiť a odišla sa aspoň na týždeň niekam zresetovať. Prvýkrát som opustila domov. Pripadala som si ako väzeň, ktorý opustil väzenie a môže sa opäť nadýchnuť slobodného vzduchu. Keď som ráno volala domov, zistila som, že moje milované dieťa prvýkrát prespalo celú noc. Prospelo nám to obom.
Strávila som vtedy nezabudnuteľný týždeň v kúpeľoch s mojimi dvoma kamarátkami. Oni ešte nemali deti, ale vedeli ma vypočuť. Boli mi nápomocné, keď som zastavovala moju laktáciu a moje nálady sa menili tak raz za pol hodinu. Nechali ma vyspať sa a chodili po špičkách. Nakúpili farebné časopisy a každý deň ma "updatovali", čo nového v reálnom nemamičkovskom svete. Som im nesmierne vďačná, že ma za týždeň postavili no nohy a vytrhli od kakania, cikania, materského mlieka a dočasnej supermatkovskej lobotómie. Bola som opäť len ženou.
Odvtedy sme si wellness výlety dopriali ešte párkrát. Minulý víkend sme po dlhej pauze vyrazili znova. Zhruba po 12 rokoch. Už štyridsiatničky. A oni dve - mamy s malými deťmi. Svoje deti mali neskôr ako ja a museli mnohé v živote obetovať. Ale to, ako to zvládajú... klobúk dole. Majú neprespaté noci, riešia plienky, starajú sa o svoje milé ratolesti a miestami padajú od únavy. Majú však stále úsmev na tvári. Prespatá noc, či masáž, alebo pedikúra je pre nich časový luxus. Nemajú priestor na fejsbooky, kino, či romantické výlety. Musím ale povedať, že to zvládajú lepšie ako ja pred pätnástimi rokmi.
Existujú rôzne názory na rodenie detí vo vyššom veku. Podľa štatistík sa počet žien rodiacich okolo štyridsiatky zvyšuje. Viem, nie je to ideálne, hrozia riziká. No moje dve priateľky mi ukázali, že to je možné zvládnuť. Dúfam, že teraz viem podržať ja ich, tak ako oni podržali mňa kedysi. Tým, že ich vypočujem, že ich mám rada, že im dám na moment pocit, že nie sú "len mamy." Byť mamou je úžasná vec, veľmi emocionálne aj fyzicky náročná, bez ohľadu na to, v akom sme veku. Ale všetky tri sme radi, že sme našli odvahu a dali sa na to.
Prečítajte si aj Darebáčkovia
