Šport bol súčasťou môjho života odjakživa. Od útleho veku som naháňala malú tenisovú loptičku až do nedávna. Medzi tým so však nikdy nemala problém si zahrať s chalanmi futbal, preplávať všetky bazény, rútiť sa dole zasneženými zjazdovkami a sem tam som to skúsila aj s plážovým volejbalom. Proste aktívna, čo Vám poviem. Ako dieťa som nikdy nechápala, ako niekto môže mať rád beh ako taký. Pri všetkých mojich športových aktivitách, bolo takmer nepredstaviteľné, že ja, urodzená a príliš zaneprázdnená či rozmaznaná, si dobrovoľne a k tomu ešte sama pôjdem zabehať.

Samotnému behu som prepadla asi až niekedy po vysokej škole popri full-time práci. Našla som v tom zmysel, ako si najlepšie zregenerovať svoju myseľ, filtrovať svoje myšlienky, zároveň sa zapotiť a starať sa o svoju postavu. Beh je už proste súčasťou takmer môjho každo-denného života. Mojich dovoleniek. Mojich náročných dní. Poniektorých mojich úspechov. Ale aj poniektorých mojich sklamaní a nevydarených životných situácií. Stal sa mojou drogou, ktorou riešim takmer všetky svoje emócie. Radosť, smútok, zdravie, prekonanie choroby, odlúčenia, povýšenie, slnečné dni, uzimené večery.  

Stal sa takou neoddeliteľnou súčasťou, že vo svojom podvedomí, som ho akosi aplikovala do svojej existencie viac, ako by som niekedy aj chcela. Už to nie sú len 5-10km ranné či večerné výklusy. Doslova, sa to stalo mojím útekom. 

Útekom pred stereotypom, pred zodpovednosťou, pred problémami, pred ťažkými situáciami, pred nevydarenými vzťahmi, pred predstavou usadiť sa a žiť ten typický život človeka, ktorý spoločnosti dlhuje manželstvo, zázemie, potomkov... 

No dobre, nie vždy som utekala, len aby som sa „zachránila“. Utekala som, lebo viac menej som to chcela. Chcela som vidieť, objavovať, stretávať. Učiť sa a rozšíriť si obzor. Chcela som si dokázať, že dokážem viac, že mám na viac. Že nemusím celý život ostať len na jednom mieste. Naháňala som (a vlastne ešte stále naháňam) svoje sny, svoje vysnívané krajiny, svoje vysnívané mestá, kultúry. Nebolo to vždy na škodu.

Začala som snívať vo veľkom. Porovnávať, či moje sny sú dostatočné so snami iných, či sú dostatočné veľké, dostatočné smelé, resp. či majú zmysel byť snami. Vtedy mi však nikto nepovedal, že sny budú vždy tak veľké alebo malé, ako chceš aby boli. 

Padla som, postavila sa, vystrelila. Zase padla, zase postavila... takto dookola už pomaly polku svojho života. Koľkokrát som si už povedala, že sa vrátim na Slovensko a konečne sa usadím. No vždy keď som sem prišla čo i len na pár dni, akosi mi to nevoňalo. Ešte nie. Proste ešte sa na to necítim. Alebo, už som sa aj cítila a potom sa stala nejaká absolútne malá a nepodstatná nevydarená situácia a vo mne sa ozval môj starý-známy alarm - ÚTEK. Tak som zase utiekla. 

Ilustračné foto - pixabay

Utekám ďaleko. Nie maratón, ani ultra maratón. Môj pretek nemá stanovenú vzdialenosť. Problém však je, že ja vždy vyšprintujem a potom po čase mi akosi dochádza dych. Jasne že dochádza, veď aj ja som len človek. Na miesto toho aby som zastavila, usmiala sa, otočila a vrátila na štart, furt bežím ďalej. Nechávam za sebou ľudí, miesta, zážitky, životné lekcie. Niekedy ma to straší, že to vôbec nie je správne a mala by som s tým konečne skoncovať. Keby tak existoval „proti-bežecký ústav“ kde ma z toho dostanú.  

Ale potom, zase sedím v lietadle, sledujem to neskutočné spektrum celého sveta podo mnou a kútiky úst sa mi dvíhajú a prepadá ma neskutočný pocit šťastia a eufórie. Lebo som vo svojom malom šťastnom svete. Tak bizarnom, nevypočítateľnom, ale v mojom.  

Častokrát sa ma ľudia pýtajú, či ma to ešte baví. Tato otázka patrí medzi moje „alergény“, ktoré úplne nedávam, ale sedliacky rozum hovorí, že keby ma to nebavilo, tak to už asi nerobím. Nehovorím, že je to vždy jednoduché, ale pripomeňte mi ešte raz, čo je v živote jednoduché? Zaviazať sa na 30 rokov a mesačne splácať hypotéku? Starať sa o jeden alebo dva krky navyše? Tváriť sa, že som šťastná v manželskom zväzku, v ktorom vlastne vôbec nie som šťastná, ale len preto že to spoločnosť vyžaduje, budem držať hubu a krok..?

Nie, nehovorím, že toto nikdy nechcem zažiť. Určite aj to má svoje výhody. Mať po boku niekoho, koho skutočne milujete, vrátiť sa niekam, kam skutočne patríte, mať už po zvyšok života, niekoho koho ste stvorili. Veď to aj super znie. Tak to musí byť super. Ale určite na to musí byť aj správny čas. Teda aspoň v mojom ponímaní, verím, že všetko raz bude vtedy, kedy to má byť. A nie vtedy, keď niekto bude tlačiť na pílu. 

Potom samozrejme prídu situácie ako koronakríza, kedy sa tie úteky trochu obmedzia a zrazu nastáva uvedomenie, že aj na tom Slovensku nie je tak zle. Že vlastne, je to ten sladký domov, ktorý ma vždy uchýli, keď mi horí pod zadkom. Je to aj taká „výchovná“, pre nás rozlietaných, ako keď ta mama posadí v kuchyne a švihne ti zaucho, že „počúvaj ma už konečne“.

Behať teda budem aj naďalej. Minule som si bola dokonca zabehať po pri Dunaji a takmer som zabudla, na tu bežeckú solidaritu v Bratislave, kde sa bežci zdravia a usmievajú. To sa mi v Londýne naposledy stalo, asi keď som niekomu dala prednosť, aj keď som ju v podstate mala ja... 

Verím však, že raz keď sa s behom spomalím, či nebodaj skoncujem, nikdy neoľutujem ani jeden kilometer môjho osobného preteku.  Lebo každý kilometer, ma čosi naučil.