Barbara, už roky ťa vnímam ako veľmi výraznú osobnosť, šikovnú producentku, ktorá stojí za jedinečnými dokumentárnymi cyklami a napomáha ich vzniku. Je to pomerne časovo náročná a niekdy celé roky trvajúca práca. Myslíš si, že majú ženy oproti mužom v tejto profesii nejakú nevýhodu?

“Nevidím v tom zásadný rozdiel, možno je to trochu ťažšie v tom, že my ženy za žiadnych okolností neprestávame byť matkami, partnerkami a všetky tie ženské veci neodsúvame niekam nabok, ale naopak, paralelne sa venujeme aj práci. Pre ženu môže byť náročnejšie manažovanie svojho času, je dôležité nestratiť kontakt s rodinou, najbližšími a zároveň nesklamať ani samu seba, svoje vlastné profesné ambície. A to všetko ideálne bez výčitiek. Na vnútorný motor a svetlo na konci sa môžem spoľahnúť, len keď ma veci bavia a robím ich s vášňou a naplno.”

 

Narážala som na to, že niekedy pracuješ na projektoch trvajúcich dlhý čas a veľmi dlho čakáš na ten zaslúžený výsledok – hotový film.

“Je pre mňa veľmi dôležité veriť, že aj keď niečo robím niekoľko rokov, ako napríklad posledný projekt, na ktorom som pracovala päť rokov a celkovo jeho realizácia trvala s prestávkami 13 rokov, stále vidím zmysel tej každodennosti. Produkcia je vo svojej podstate sled kreatívneho riešenia problémov. Aby práca mohla pokračovať, musíme ich nejako zvládnuť.”

 

So Zuzanou Liovou a Lenkou Moravčíkovou po ukončení nakrúcania Prvá.  Foto -a rchív BJF

 

Ako producentka stojíš za viacerými dokumentárnymi filmami a cyklami, produkovala si aj hraný film?

“Hraný film máme teraz vo vývoji spoločne s režisérkou Zuzanou Liovou, volá sa Čakanie. Ale do procesu prišlo Zuzkine bábätko, tak prednosť dostali materské povinnosti. Máme medzi sebou vybudovanú dôveru a odskúšaný partnerský vzťah v tom pracovnom zmysle, vieme, čo môžeme od seba očakávať. Obe z vlastných skúseností dobre vieme, že vytvoriť si takýto vzťah, je skoro také náročné ako manželstvo, ale keď sa podarí, môže trvať aj niekoľko rokov.”

 

Spoločne so Zuzanou Liovou ste pracovali aj na cykle dokumentov Prvá. Zuzana tento projekt vymyslela a ty si ho produkovala. Čo vás priviedlo k téme významných žien v slovenskej histórii?

“Ten prvotný impulz bol celkom jednoznačný. So Zuzkou sme pred pár rokmi spolupracovali ešte na cykle Slovenské kino, kde sa práve ona venovala tématike žien v slovenskej kinematografii. Už počas prieskumu pre tento projekt Zuzka zistila, že z našej histórie vytŕčajú samí hrdinovia, ale po ženských postavách treba pátrať, sú akoby v tieni. Bolo zjavné, že máme plné učebnice mužských osobností a mýtických hrdinov ako Hviezdoslav, Štefánik, Štúrovci…, ale ženské hrdinky sú takmer neviditeľné. Robili sme si prieskum aj u školopovinných detí a zistili sme, že dokážu vymenovať významných slovenských dejateľov, ale ženské mená ťažko lovia v pamäti. Že by tu bola až takáto historická diera? Odrazu sme sa všetci čudovali. To boli pre nás, ako aj pre celý nový projekt priaznivé podmienky. Bolo pomerne náročné zhromaždiť financie, vypracovať koncepciu a zrealizovať desať 40-minútových filmov ale ľudia, ktorí na projekte pracovali to vnímali ako prospešnú vec.”

 

Zamýšľali ste projekt Prvá priniesť aj na základné a stredné školy a pomôcť zaplniť tú “dieru” tým, že sa o nej postupne budú dozvedať pedagógovia a študenti?

“Projekt bol od začiatku plánovaný najmä ako vzdelávací a jeho súčasťou je dnes aj obsiahly manuál, vďaka ktorému sa dá na školách s témou cyklu dlhodobo pracovať. Nadstavbou dokumentárneho cyklu bola vzdelávacia kampaň, ktorou sme reagovali na nedostatok atraktívnych foriem a informácií vo vzdelávacom procese, ako aj všeobecnú nedôveru študentov k náročnejším témam. Na vybraných školách sme premietli naše filmy a spojili sme ich s diskusiami o významných ženách a témach rodovej rovnosti. Práve na základe tejto skúsenosti vznikol spomínaný manuál, s ktorým môžu učitelia ďalej pracovať. Okrem toho by mala koncom roka vzniknúť špecifická webová stránka, ktorá bude mapovať príbehy žien z cyklu Prvá, ale aj iných žien zo slovenskej histórie Verím, že sa cyklus Prvá onedlho objaví aj na DVD.”

 

Rita Prigmore z filmu Diera v hlave.   Foto -a rchív BJF

 

Zanechajme Prvú a poďme k aktuálnemu projektu, ktorým teraz žiješ asi najviac. Začiatkom marca mal premiéru film Diera v hlave, premieta sa v slovenských kinách. O čom je?

“Ako sme už spomínali na začiatku, tento projekt trval veľmi dlho, ja som do neho vstúpila pred piatimi rokmi. Na začiatku film Roberta Kirchhoffa produkoval Boris Hochel, ktorý zomrel a projekt mal nejaký čas pauzu. Pôvodne mal spracovávať tému prenasledovania Rómov počas druhej svetovej vojny na území Slovenska a Čiech, ale keď sme sa k projektu vrátili, mnohí protagonisti, s ktorými sa nakrúcalo na začiatku, už nežili a bolo potrebné vytvoriť novú koncepciu. Začali sme pátrať po svedkoch genocídy aj inde v Európe. Urobili sme rozsiahly prieskum a do filmu sa napokon dostali príbehy zo siedmich európskych krajín. Je to film o pamäti a o tom, čo diera v ľudskej pamäti dokáže spôsobiť. Je to film o historickej téme, ale neobsahuje vzdelávací súhrn, ani nepublikované archívy, neponúka hotové formulácie. Ráta s uvedomelým divákom, ktorý je schopný a ochotný premýšľať a potrápiť sa s témami a otázkami, ktoré po filme vyvstanú. Pre mnohých ľudí je jednoduchšie vyhnúť sa ťažkým veciam alebo sa tváriť, že sa ich netýkajú. Keď som začala s Kirchhoffom spolupracovať, vedela som, že téma je silná a dôležitá. Ale nevedela som, ako sa mám na ňu pozerať. Potom, keď počúvaš tie strašné veci, vieš, že na zemi existuje peklo. A tí ľudia to prežili a žijú, ako vedia, niektorí sa o svoj príbeh dokážu podeliť, iní o svojej skúsenosti vôbec nehovoria.”

 

O akom časovom úseku film hovorí?

“Diera v hlave je filmová esej a hovorí o prenasledovaní Rómov a Sinti počas druhej svetovej vojny v rôznych krajinách Európy Pripomína nám, že o holokauste stále nevieme všetko. Priamych svedkov, ktorí ešte žijú, je naozaj už len zopár, sú to ľudia, ktorí sa blížia svojím vekom k stovke. Najmladšia pani, s ktorou sme nakrúcali, mala 90 rokov. Jeden príbeh napríklad hovorí o nemeckej Sinti, pani Rite Prigmore, ktorá sa narodila v koncentračnom tábore spolu so svojou dvojičkou. Jej malá sestra zahynula počas pokusov, ktoré na nich robil doktor Heyde, ale matke sa podarilo Ritu zachrániť. Tá sa o svojej minulosti dozvedela až ako dospelá od svojej mamy. Dôležitou postavou filmu je Francúz Raymond, ktorému sa trikrát podarilo utiecť z koncentráku, dnes má 93 rokov a celý život žije v maringotke. Je to prototyp slobodomyseľného nomáda, ktorého nič nezlomilo. Ďalší protagonista z Poľska, pán Gierlinski, umrel krátko po nakrúcaní. Z protagonistov zo Slovenska a Čiech, s ktorými nakrúcal režisér v prvej etape prípravy dokumentu, už nežije nikto.”

 

Na medzinárodnej premiére filmu Diera v hlave v Lipsku s Janou Císara a Róbertom Kirchhoffoom.  Foto - BJF

 

Téma holokaustu je v súčasnosti zasa veľmi aktuálna. Žijeme v dobe, kedy máme priamo v parlamente stranu, ktorá sa hlási k neonacizmu a jej členovia vyhlasujú holokaust za akúsi chiméru, niečo, čo sa podľa nich asi nestalo. V tejto dobe bagatelizovania vážnych spoločenských krívd minulosti, ktorých sme sa dopustili voči Židom a aj voči Rómom, je tento film veľmi potrebný. Diera v hlave je autorský projekt Roberta Kirchhoffa, ale stojí za ním mnoho ďalších ľudí. Spomeňme niektorých z nich.

“Bezpochyby je najdôležitejší autorský prístup režiséra, ktorý s tou témou prišiel a žil s ňou veľmi dlho, po rôznych ťažkých procesoch je z nej film. Samozrejme, film nie je dielom jedného človeka, majú na ňom svoju zásluhu ďalší tvorcovia - strihač Jan Daňhel, kameraman Juraj Chlpík, dramaturg Ján Gogola ml., ale dôležitou osobou v procese realizácie bola Daniela Meressa Rusnoková, ktorá mala na starosti výskum a postarala sa o to, že sa k režisérovi dostali mnohé silné príbehy, a tie sa potom následne dostali do filmu. Mapovanie európskych teritórií nebolo jednoduché, spolupracovali sme s lokálnymi organizáciami, archívnymi inštitúciami, historikmi, novinármi a aktivistami. Ale v konečnom dôsledku najdôležitejší boli ľudia v teréne. Dokázali nás dostať k ľuďom žijúcim uprostred ničoho, do sveta, kde nie je internet ani žiadne iné spojenie. Za získaním dôvery a ochoty hovoriť je obrovský kus úsilia. V Nemecku bola príprava nakrúcania nesmierne náročná a jej hlavnú časť sme pripravovali viac ako dva roky. Pod tým je podpísaná producentka Jana Cisar, práve ona sa zaslúžila o to, že sa nám podarilo získať pre film aj príbehy Rity Prigmore a Philomeny Franz. Celkovo spolupracovalo na filme počas 13 rokov približne 300 ľudí, a to je len to, čo máme zdokumentované.”

 

Ako producentka sa púšťaš do projektov, ktoré svojimi témami oslovujú skôr menšinu našich divákov, ale v kontexte tém sú, alebo by mali byť, dôležitou súčasťou verejných diskusií, čo je pre teba tou motiváciou?

“Nepovažujem sa za angažovaného človeka, častokrát mi veľa dôležitých vecí ujde alebo im nerozumiem. Imponuje mi však odvaha ľudí, ktorí chcú v procese tvorby niečo dôležité odhaliť a zažiť. Bavia ma tvorcovia, ktorých sa téma filmu osobne týka, nie takí, ktorí si dôležitú tému len dočasne privlastnia. Vážim si, keď si autor vyberie ťažšiu cestu, o to viac cítim potrebu podporovať ho.”

 

Producentka Barbara Janišová Feglová.  Foto - archív BJF

 

 

Film samozrejme nevzniká od večera do rána, ako producentka si však pri všetkých fázach jeho vývoja, pričom každá je iná, ale ktorá je tá, v ktorej nachádzaš najväčší priestor pre seba, je taká?

“Je to úplný začiatok, obdobie najväčšieho nadšenia a najväčšej pochybnosti zároveň.”

 

Je veľa profesií, ktoré sú vysnívané, po ktorých ľudia túžia už od detstva. Ako je to s tebou? Kedy a čím ti učaroval film?

“Od strednej školy som bola filmom posadnutá, bolo to obdobie Filmového klubu, ktoré premietalo avantgardné filmy so smiešnym simultánnym prekladom, obdobie Kina M, v ktorom uvádzal svetové filmy Peter Dubecký, aj projekcie Tarkovského filmov v dome Zväzu československo-sovietskeho priateľstva. Ako štúdium som si vybrala filmovú vedu a v prvom ročníku sa mi narodil syn. Moji rodičia onedlho emigovali, tak nebol čas na panské huncútstva. Potom mi dlho trvalo, kým som sa k filmu opäť vrátila. Ale o produkovaní som nikdy nesnívala.”

 

S dcérou Agárkou.   Foto - archív BJF

 

Na záver ešte jedna osobná otázka. Si manželkou režiséra (pozn. Juraj Janiš), mamou troch detí. Dvaja synovia sú už dospelí, ale predsa, obaja veľa pracujete a napriek tomu sa vám darí vytvárať harmonickú rodinu. Ako to zvládate?

“Harmonická rodina – toho sa bojím, je to výraz akoby odtrhnutý od reality. Paradoxne, v názoroch a pri riešení sa takmer nikdy nezhodneme, ale nebojíme sa toho. Veľmi to pomáha, naozaj. Lebo sa vieme napokon vždy dohodnúť. Ale musím dodať, že to tak nebolo vždy. Synovia Matej a Krištof sú dospelí, žijú svoje samostatné životy. Keď boli malí, pracovala som často aj večer a v noci, niekedy sa mi zdá, že pracujem stále viac. Teraz mám najviac energie ráno. Vždy sa usilujem nájsť rovnováhu, ale vyhovuje mi pracovať nárazovo a v záchvatoch. Potom sa s rovnakou vášňou vrhám na varenie a upratovanie. Málokedy dokážem obsedieť. S mojím súčasným manželom Jurajom obaja vieme, aká je naša práca náročná a že každý z nás potrebuje podporu toho druhého. Veľmi si pomáhame a snažíme sa nemíňať energiu na to, aby sme si zbytočne protirečili. Naša trinásťročná dcéra Agátka je v tomto pre nás ešte veľkou výzvou.”

.

Prečítajte si aj Petra Polnišová a Zuzana Šebová: Chránime zvieratá i lesy, ale ľudí pred bulvárom neochraňuje nikto