Keď čítam životopisy úspešných, neubránim sa porovnániu s ich osudmi. Čo robím zle, že sa mi do cesty a pod nohy pletú iba obyčajné veci? Tak, ako ten balónik, na ktorý som, kráčajúc chodníkom a zamyslená, takmer stúpila. Kým po ňom môj pes stihol chňapnúť, hop, vietor ho postrčil o meter ďalej. Až vtedy som si všimla mamu s kočíkom, vedľa ktorého stálo jej druhé, asi trojročné dieťa. Chlapec, dievčatko? Zababušené a v čiapke až na oči, ťažko sa to rozlišuje, ale ten výraz v tváričke, ten som dešifrovala okamžite.

Je to tesne ten moment na hrane, keď sa dieťa buď zmieri so situáciou, alebo spustí cunami neutíšiteľného plaču. Nebolo treba dedukcie Sherlocka Holmesa, aby som pochopila, čo je dôvodom. A nepotrebovala som ani sekundu na to, aby som sa otočila a zmenila svoj smer. Ibaže vietor a balón mali vlastné plány, no a šancu zacítil aj môj pes. A tak som tam, uprostred cesty, spustila svoj ťarbavý balet, snažiac sa natiahnuť nohu tak ďaleko, aby pristúpila šnúrku a zároveň ruku s vodidlom držať tak nakrátko, aby cvakajúce zuby psa nedosiahli svoj vytúžený cieľ.

 

Prečítajte si

Pletiem dve na tri

 

Periférne som zbadala blížiace sa auto, a vôbec ma neprekvapilo, že šofér pribrzdil a napokon zastal. Ešte chvíľu sme – ja, pes, balón, vietor, šofér, mama, dieťa, hrali túto etudu s nerozhodným koncom. Napokon som to vzdala. Balón trikrát poskočil, pes sklamane zafučal, šofér mi opätoval úsmev a naštartoval a mama s deťmi sa po mojom rezignovanom geste otočili a vykročili. Ja tiež. A takto by celá epizóda zmizla z tohto sveta, ibaže... som sa odrazu otočila na niečie volanie a potom som od šoféra zobrala podávaný balón a rozbehla som sa za mamou s deťmi... 

Hm, nenápadné, nečakané všedné epizódy. Sú ako balóny, ktoré oživujeme vlastným dychom. Do neba nedoletia, zato sa pohybujú v tajomnej zóne medzi nebom a zemou, kde sa dejú VECI.   

 

Prečítajte si aj  Pachuť regulovanej slobody