Odišiel tíško. Bez rozlúčky. Žiadne posledné slová, stisk ruky a ani pohľad. Keď sme chceli toho veľa povedať, zašepkať ľúbim ťa. Niekedy ešte aj prepáč.

Vstávam do zapršaného pochmúrneho rána. Automaticky si robím citrónovú vodu a kávu. V hlave mi blúdia myšlienky. Čaká ma ďalší pohreb. Za tých posledných týždňov už tretí. Obliekam si čiernu sukňu a blúzku. Zvláštne pocity mi zvierajú vnútro. Vraciam sa pár rokov späť. Deň poslednej rozlúčky s mojou mamou. Ťaživý. Na niektoré veci si ani neviem spomenúť. Bolesť vtedy priveľmi zatienila moju myseľ.

Až keď vám navždy odíde blízka a milovaná osoba, až vtedy skutočne pochopíte, čo to znamená. Už ju nikdy neobjímete, nepobozkáte, nepocítite jej vôňu, nezapočujete jej hlas. Clivota, ktorá vás bude zožierať.  Roky budú ubiehať a vám to všetko príde také vzdialené. Môžete už iba s láskou spomínať.

 

Prečítajte si

Keď umiera druhé milované dieťa

 

Dokážeme sa niekedy pripraviť na smrť najbližších? Myslím, nie. Vždy nás to raní. Aj keď sú chorí, trápia sa v bolestiach, ostávame zaskočení. Ideme si oči vyplakať. Môžeme si aj hovoriť, že im je už dobre. Fyzická prítomnosť znamená pre nás ľudí veľmi veľa. Taký obyčajný ľudský dotyk. Čo by sme zaň niekedy dali.

Každý deň je znamením zrodu, ale aj smrti. Treba však žiť tu a teraz. Prítomnosťou. Myslieť hlavne na našich blízkych, ktorí sú ešte medzi nami. Nevyhovárať sa, že máme toho veľa, nestíham. Nájsť si čas zaraz, aby sme raz neľutovali a nevyplákavali, keď už nebudeme mať kam zaklopať na dvere, pretože ich nebude mať kto otvoriť...