Neverila som vlastným očiam, keď mi GPS nevedelo ukázať cestu, kam sa z mesta presťahovala spisovateľka Tatiana Brezinská Čuperková. Len deväťdesiat minút autom z Bratislavy som rozmýšľala, čo priviedlo bývalú redaktorku, komentátorku a moderátorku k tomu, aby opustila miesto, za ktoré by niekto dal život, a presťahovala sa tak ďaleko od civilizácie. Keď sme sa videli pracovne naposledy, bola dokonale upravená. Teraz ma v Bzinciach pod Javorinou vítala v rozťahanom svetri, teplákoch a gumákoch. Aby som bola konkrétnejšia, ani nie priamo v obci, ale v jej miestnej časti, na malej polosamote.
„Tak rada ťa vidím,“ vítala ma so širokým úsmevom na ceste pred domom v časti Vrzavka, kde nie sú ani chodníky. Na mieste, ktoré má iba 20 domov a asi 60 obyvateľov. „Bože, Tánička, ako si sa sem ty dostala?! Veď toto miesto nepozná ani GPS,“ zasmiali sme sa pri zvítaní. „No, za všetkým hľadaj muža,“ odpovedala v dobrej nálade Táňa pred domom, ktorý s manželom opravujú.
Zalievaná v horčičáku
K záhradnému stolu nás už odprevádzala aj jej dva a pol ročná Sofia a ani neviem ako, som automaticky na otázku, či si dám kávu, odpovedala: „Zalievanú v horčičáku!“ V tejto prírodnej divočine mi prišlo smiešne si vypýtať ristretto. „Jasne! Aj my tu pijeme iba turka,“ oznámila so smiechom Táňa.
Kým kávu priniesla do záhrady, vybavila ešte majstrov, ktorí jej prišli nasadiť dvere do kúpeľne a špajzi v dome, ktorý raz bude celý podľa jej milovaného provensálskeho štýlu. Zamiešali sme si teda každá svoj horčičák s turkom a začalo sa inšpiratívne rozprávanie o jej radikálnych životných zmenách, ktoré môžu byť inšpiráciou, ale aj ponaučením mnohým z nás.
„Vždy som bola mestský človek, čo sa týkalo práce, lebo som vedela, že moja práca sa dá robiť iba vo veľkom meste, ale nikdy som netúžila po nočnom či kultúrnom živote. Vždy som potrebovala dom na dedine, kvety, záhradu, vlastnú zeleninu a hydinu. Ženou v meste som sa stávala vždy, keď som musela ísť do práce,“ začala svoje rozprávanie spisovateľka Tatiana Brezinská Čuperková. Dodnes neľutuje rozhodnutie, že opustila televíznu obrazovku, dokonca v čase, keď mala ako redaktorka športu odísť na zimnú olympiádu do Vancouvru. Táňa bola moja bývalá kolegyňa a vždy patrila v športe medzi tých málo žien, ktoré tam nie sú pre krásu, ale pre prácu.
„Kým som bola v branži, kde čerešničky ťažkej práce vyberali kolegyne, ktoré redakčne nepohli ani prstom, prepáčte za výraz, ma to veľmi sralo. Lebo viem, koľko je s jednou reportážou driny. Potom niekomu napíšeš zahlásenie, ten to ako moderátor prečíta a je z neho hviezda. Dnes mi to je už úplne jedno. Už mi ich nie je ani ľúto, lebo mnohí moderátori sú aj tak presvedčení, akú ťažkú prácu vykonávajú a vôbec si neuvedomujú, že 95 percent z celkového výsledku niekto urobí za nich a donesie im to na podnose,“ hovorí otvorene. To však nebol Tánin dôvod odchodu z STV. Skutočnosť bola úplne iná. Niekoľko mesiacov pred spomínanou olympiádou televízia redaktorom tak znížila platy, že by nemala na hypotéku a prišla by o strechu nad hlavou.
„Vnútorne ma odchod, samozrejme, strašne bolel a bolí dodnes, pretože práca ma extrémne bavila. Našťastie som pri tom ostala, ibaže v lokálnom médiu v Trnave, kde som zas paradoxne zarábala násobne viac ako v STV. Vďaka tomu som si časom mohla dovoliť vymeniť jednoizbový byt v Trnave za dom v Majcichove.“
Rekonštruovala sama
Táňa išla do prerábky svojho prvého domu úplne sama a sama ho aj zrekonštruovala. „Bola som jednoducho šťastná, že ho mám a vôbec ma netrápilo, že na to budem sama. Všetko som mala dávno naskenované v hlave. Zbadala som dom, predstavila som si, čo môžem na ňom zmeniť, ako by potom vyzeral a vedela som, že do toho pôjdem. Jednoducho som sa nasťahovala a začala. Naďalej som robila športovú redaktorku a tak sa mnohé veci odvíjali cez moje kontakty v športe. Napríklad: Aha, prezident klubu v Križovanoch má stavebnú firmu. Zavolala som mu, že hej Ľubo, kúpila som dom a potrebujem zbúrať nejaké priečky,“ hovorí hrdo Táňa. „Na čo som najviac hrdá je, že keď bol všade stavebný neporiadok a bolo treba makať, zobrala som fúrik a vynášala som sama sutinu do kontajnera. Hrdá som na to, že keď mi robili plyn a nemal mi kto urobiť poter, tak som ho sama vo fúriku zarobila, vyliala a utľapkala. Na toto som naozaj hrdá, že som sa toho nebála,“ spokojne hodnotí minulé roky.
Keď sa Táňa v marci 2012 sťahovala do domu, popri práci športovej redaktorky v novinách písala svoju prvú knihu Nájdem si ťa v Ríme. „Kedy som spala? Niekedy medzi tým (smiech). Vtedy mi to vôbec nevadilo. Nezobrala som si jediný deň voľna. Jednoducho som fičala v jednom tempe. Napriek tomu to bolo moje veľmi šťastné obdobie života. Dokonca som v tom čase ešte pomáhala aj moderovať štúdiá letnej olympiády v Londýne v STV,“ spomína so smiechom.
Ten pravý
O päť mesiacov neskôr sa na poznávacom zájazde po Provensálsku zoznámila dnes už s manželom Peťom. „Už na prvom rande som vedela, že sa za neho vydám. Nikdy predtým som taký intenzívny pocit nezažila. Zrazu som vedela, že ON je ten pravý.“ Keď sa jej neplánovane o mesiac skôr narodila dcérka nemala ešte dokončený rukopis ďalšej knihy. „Manžel mi do pôrodnice priniesol počítač a zrazu som musela ešte na šestonedelí po cisárskom reze dopisovať knihu Neskrotná. To bola fakt mňamka!“ smeje sa mladá mamička. Do toho sa po pôrode rozhodli dom v Majcichove predať a presťahovať sa do manželovho, kde teraz býva.
„No je pravda, že Vrzavka je oproti Majcichovu koniec sveta. Tu sa fakt tuším vrany otáčajú. Dokonca nemáme ani obchod a pozor, ani krčmu! Tu naozaj nie je nič, iba dvadsať domov. Museli sme však rozmýšľať aj ekonomicky a tu je ďaleko menej nákladný život. Od Nového Mesta nad Váhom bývame iba 8 km, takže až také tragické to zas nie je. A sme tu naozaj šťastní. Bolo obdobie, keď som si ako žena z mesta myslela, že nie. Najmä vtedy, keď bol manžel v práci a ja som vlastne nemala kam ísť. Postupne som však zistila, že v tých dvadsiatich domoch sú mladé rodiny,“ vysvetľuje.
V jej poslednej knihe Pod povrchom však odhaľuje, že bolo isté obdobie, keď šťastná nebola vôbec. „Nebola som šťastná sama so sebou. Kniha je vlastne mojim skutočným príbehom, aj keď s vymyslenou hlavnou hrdinkou.“
(2).jpg)
Zložila sa
Stalo sa totiž to, že v jeden chvíli z nej bola troska. „Doslova. Ľudské telo a duša majú svoje limity a to čo sa stalo mne, sa môže stať každému. Jednoducho tie roky, ktoré som prežila s vysokým nasadením v práci a ešte chodila vypomáhať aj do STV, prerábala dom, zoznámila som sa s mužom, za deväť mesiacov sme sa zobrali, otehotnela som, porodila, nonstop nespala, no naďalej z domu pracovala, písala knihy, no proste, tak veľa sa toho stalo za posledných desať rokov, že mi telo vypovedalo službu. Nie fyzicky, ale psychicky. Som zdravá ako repa, ale myseľ ostala unavená a jednoducho som sa zložila. Tesne po smrti troch známych v mojom veku, na vrchole síl. Strašne som sa začala obávať smrteľnosti . Všetko ma začalo bolieť až tak, že sme museli volať aj záchranku. Ataky panickej úzkosti sa stali súčasťou môjho života. Musela som vyhľadať odborníka. Nie som ešte úplne za vodou, lebo napríklad z cisárskeho rezu sa spamätáte za šesť týždňov, ale nervy sa liečia aj roky. Naozaj som pred rokom bola, prepáčte za výraz, ale inak to neviem opísať, totálne v riti. Teraz som už naozaj PANI, aj keď sú chvíle, keď sa pozorujem alebo ma niečo bolí a neviem si to vysvetliť, ale potom si poviem, že panebože, však doteraz ma nič nezabilo!“ zamyslí sa Táňa, ktorá je odhodlaná nad chorobou vyhrať. Veď je predsa bývala šporťáčka a tá Táňa, ktorá bola vždy inšpiráciou ďalším.
„Píšu mi čitateľky, ktoré si prečítajú knihu, že sa báli o tom hovoriť, aby ich nevyhlásili za blázna, ale že prežívajú rovnakú úzkosť ako ja, že som ich inšpirovala, ako s tým zabojovať. To je pre mňa najviac, že v tomto stave viem pomôcť aj iným,“ reaguje Táňa na maily, zamieša si už studenú kávu a na krátko sa zamyslí. Vyruší nás mala Sofia, ktorá urobí všetko preto, aby mamu aspoň trochu nahnevala a odbehne preč. „No, ani tá trojročná materská mi nepadla najlepšie, aj keď dcérku, samozrejme, milujem. Mať doma neposedné dieťa dá tiež zabrať,“ s evidentnými výčitkami sa posťažuje mladá mamička, ktorá dlhé roky fungovala na princípe perpetuum mobile, až kým neprestalo fungovať.
„Ľudia o panickej úzkosti nehovoria, ale dnes, keď ju neskrývam, mám pocit, že ju má takmer každá žena, len mnohé nevedia, čo to je. To búšenie srdca, ten strach a to pozorovanie samej seba. U mňa prepukla v aute. Myslela, že mám infarkt. Odrazu mi tŕpla ruka a nemohla som sa nadýchnuť. Na pohotovosti mi povedali, že to je stres a vyčerpanie a už sa to u mňa len kopilo a kopilo. Keď som o príznakoch začala hovoriť nahlas, šokovalo ma, koľko ľudí povedalo: Ježiš, veď toto mám aj JA!“ hovorí mi úspešná spisovateľka, ktorá sníva o tom, že raz dostane ocenenie za najpredávanejšiu kabelkovú knihu. Pomenovanie „kabelková kniha“ ma pri rozhovore vyrušilo, pretože Táňu poznám ako veľmi múdru a sčítanú ženu.
Kabelkové knihy
„Ja nemám problém povedať nahlas, že píšem kabelkové knihy a vôbec sa za to nehanbím. Zarazilo ma, keď som si k prvej knihe prečítala komentáre, že je to lacné a sladké. Však, kto si chce prečítať Hlavu XXII. nech si ju číta a kto má chuť na niečo romantické a snívať, tak si prečíta Nájdem si ťa v Ríme. Nemusia byť všetky knihy hlboko intelektuálne, že sa ti na celý život vryjú do mysle. Hrdá som napríklad aj na to, ako mi písali ženy, že po prečítaní knihy išli do Ríma a v uliciach sa orientovali podľa toho, ako som to na základe vlastných skúseností opísala ja a že presne našli to, čo som tam opísala. To je skvelý pocit,“ spokojne povie Táňa a pije posledné dúšky už studenej kávy.
O druhej knihe už hovorí ako o vážnejšej, z jej života s bývalým, ktorý ju finančne zruinoval. „Šokovalo ma, keď som ho videla počas istých volieb v prenosoch televízií na obrazovke ako ochrankára. Skoro som odpadla. (smiech). Hovorím si, ako tento človek, ktorý podľa mojich posledných informácii ľuďom dlhuje 250 000 eur, môže vôbec ešte žiť a fungovať,“ hovorí autorka šiestich kníh z vydavateľstva Evitapress, ktoré patria medzi najpredávanejšie.
So spisovateľkou Evou Bacigalovou.
Šťastná žena na dedine
Spisovateľka Tatiana Brezinská Čuperková vyzerá dnes naozaj spokojne, aj keď opustila brány mestského života a svojich kolegov sleduje už len na obrazovke. „Ľúto mi je jedine zistenia, že sa do STV už nevrátim, lebo je to práca, ktorú s malým dieťaťom a mimo mesta nemôžte robiť. V tomto prípade je to už z dedinky pri Novom meste nad Váhom do Bratislavy ďaleko. Televízia si vyžaduje celého človeka. Niekedy si aj poviem, panebože, možno by som dnes bola na mieste Žgravčáka a bola na Tour de France. Prišla však istá životná etapa a zo ženy v meste som sa stala ženou na dedine a našla som sa teraz inde. Viete, nemusíte vykonávať veľa vecí pre ľudstvo. Stačí, keď ich robíte pre svoju rodinu, ktorá to raz vráti. To, ako to mám teraz nastavené, je správne. A keby to náhodou nevyšlo, vždy si môžem povedať, že som to aspoň skúsila,“ dopila svojho turka v horčičáku Táňa.
Keď som odchádzala z najzapadnutejšej dedinky, v akej som zatiaľ na Slovensku bola, Táňu som videla v spätnom zrkadielku ako mi kýva v tom rozťahanom svetri a gumákoch. Na GPS som si nastavila smer Bratislava a odvtedy rozmýšľam nad tým, ktorá z nás je šťastnejšia. Ja, žena v meste, alebo Tatiana, žena na dedine. V odpovediach zatiaľ prehrávam.
Prečítajte si aj Byť ženou v Google je výhoda, hovorí Slovenka Petra Cross, ktorá tam pracuje 11 rokov
