|
V pondelok uplynulo 17 rokov od smrti najznámejšej švédskej autorky kníh pre deti, Astrid Lindgrenovej. Jej Pipi Dlhú Pančuchu poznajú celé generácie detí v mnohých krajinách sveta. Ešte predtým, ako jej divoké ryšavé dievčatko s nadľudskými schopnosťami prinieslo celosvetovú slávu, bola Astrid obyčajnou švédskou ženou. Konvenčná však nebola nikdy. Ako mladučká otehotnela so ženatým mužom, čo sa v dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia neodpúšťalo ani vo Švédsku. Astrid však radšej, ako by sa dieťaťa vzdala, alebo vystavila rodinu hanbe, odišla do Štokholmu a dieťatko porodila. Kvôli zlej sociálnej situácii ho síce musela dať na pár rokov do pestúnskej starostlivosti, ale hneď, ako jej to životné okolnosti umožnili, si svojho chlapčeka vzala k sebe.
V čase, keď začala druhá svetová vojna, žila už bežným životom vydatej ženy s dvomi deťmi, po synovi sa jej narodilo aj dievčatko. O tom, že raz bude slávnou spisovateľkou, určite nemala ani tušenie. Keďže to však bola inteligentná žena, zaujímajúca sa o svetové dianie, po vypuknutí vojny si začala písať denník. Bol to zrejme jej spôsob, ako si vytvoriť obraz o tom, čo sa deje, vnútorne si utriediť súvislosti a vysporiadať sa s neľahkou dobou. Keďže počas vojny pracovala v oddelení pre listovú cenzúru, dostali sa k nej informácie, ktoré boli pre bežné obyvateľstvo tabu. Vedela o zverstvách páchaných na židovskom obyvateľstve štátov zatiahnutých do konfliktu, o mladých mužoch - ešte deťoch, ktorí na oboch stranách barikády bojovali v neľudských podmienkach ani nevediac začo. Rovnako, ako agresora Nemecka, sa obávala stalinistického Ruska, ktoré napadlo susediace Fínsko.
Do denníka si vlepovala výstrižky novinových článkov, zapisovala si svoje obavy, ale zároveň popisovala aj svoj rodinný život v neutrálnom štáte počas vojny. Vďaka jej rozhľadu a talentu písať, sú jej zápisky nie len historicky hodnotné, ale aj čitateľsky pútavé. Pre nás stredoeurópanov priamo zasiahnutých druhou svetovou vojnou sú možnosťou nazrieť na túto etapu svetových dejín z pohľadu človeka neutrálneho štátu a zároveň z pohľadu ženy.
Kniha nám navyše umožňuje lepšie spoznať autorku množstva krásnych nadčasových kníh. Mimochodom, najslávnejšia z nich, už spomínaná Pipi Dlhá Pančucha vznikla práve počas druhej svetovej vojny. Mama Astrid, v snahe spríjemniť napäté dni začala príbehy o odvážnom a nezvyčajnom dievčatku rozprávať pred spaním svojej dcérke Karin. Neskôr ich rozprávala aj iným deťom a keďže vzbudzovali veľkú radosť, začala ich postupne dávať na papier. Knižné vydanie denníka obsahuje aj jej list, ktorým nakladateľstvu ponúka svoju Pipi. A viete komu vďačíme za to, že si môžeme prečítať aj vojnové zápisky tejto talentovanej a úžasnej ženy? No predsa jej dcére Karin. Vďaka nej po prvý krát vyšli knižne vo Švédsku v roku 2015. A vďaka nakladateľstvu Slovart vyšli v roku 2017 aj v českom preklade. Obsahom tejto denníkovej knihy sú aj fotografie z rodinného albumu, výstrižky z novín a originálne strany zápiskov.
Priznám sa, že ja som Pipi čítala až ako mama svojej dcérke. Aj v dospelom veku ma táto veľmi svojská postavička uchvátila natoľko, že som sa musela dozvedieť viac o žene, ktorá ju stvorila. Vojnové denníky mi preto prišli ako na zavolanie.
Nedá mi ešte nespomenúť, ako denník Astrid Lingrenovej, ktorý si začala písať 1. septembra 1939, končí. Jej posledný zápis je z Nového roka 1946. Ľudstvo má už svoju ďalšiu hrôzostrašnú etapu za sebou, samotná Astrid sa medzičasom stala uznávanou spisovateľkou. Napriek tomu neskĺzne do falošného sentimentu, ale realisticky, ba až vizionársky píše svoju poslednú stranu vojnového denníka:
„Rok 1945 přinesl dvě pozoruhodnosti. Konec druhé světové války a atomovou bombu. Zajíma mě, co si o atomovce budou myslet v budoucnu, zda předznamená novou éru lidstva nebo ne. K míru se moc utíkat nelze, atomová bomba na něj vrhá stín. Sama sobě přeji šťastný nový rok! Sobě a všem svým blízkým! Měla bych jej přát i celému světu, ale to už bych žádala příliš.“
