|
Pozdraví ma hneď, ako ma zbadá. „Dobrý deň!“ Viem, že je to úprimné. Má rád ľudí. Majiteľ šamorínskej cukrárne. Vždy mi rozpráva, že mal kontakt s poľskými turistami a aby ukázal, že neklame, povie pár viet v mojej rodnej reči. Ocenia to aj moji hostia z Poľska, ktorých k Abdulovi pozvem na zmrzlinu. Okrem kopčekov, ktoré si objednáme, pridá niečo na vyše – na ochutnanie.
Je pár takých miest, ktoré mojim hosťom ukazujem. Taká milá povinná jazda. Okrem toho, že som tu tak trošku ambasádorkou Poľska, tak zase Poliakom rada ukazujem to, čo je pekné na Slovensku. Po zmrzline je čas zastaviť sa hneď za rohom, popozerať handry. Viem, že opäť to bude príjemný zážitok, lebo predavačka je veľmi sympatická, vždy sa prihovorí, poradí a zľaví z ceny. Radosť nakupovať. Každé z tých miest robia čaruplnými ľudia.
V dedine, kde teraz bývam, mojim hosťom odporúčam navštíviť pekáreň, kde chuť pagáčov prevyšuje všetky iné. Hrúza, zase budem musieť zhadzovať kila! Lebo - veď ako inak, cestou domov zjeme pagáč, dva a zapijeme chladným mliekom z mliekomatu.
A poviem vám aj to, že mám rada ten dedinský prístup k ľudom – veď tu sa takmer každý s každým pozná. „Videl som vás minule, keď ste išli v uličke do protismeru,“ poznamená sused a ja sa zahanbím. Iný sa opýta, kto bol u nás na návšteve, lebo tých známych ešte nepozná.
Tu človek vie, že niekam patrí. Pre prisťahovalca je to obzvlášť dôležité. Keď som prišla na Slovensko, čudovala som sa, že podaktorí Slováci sa sťažovali, že bývajú v malej krajine a Bratislava sa im javí ako dedina. Dnes jedna z tých osôb žije vo veľkej Amerike a ani tam nie je spokojná a zjavne je jej za Slovenskom smutno.
A ja chcem povedať, že sa mi ta slovenská dedina - nededina páči. Už po pár týždňoch po tom, ako som sa presťahovala do Bratislavy, som si aj ja získala nových známych. Veď tu sa takmer každý s každým pozná. A poviem vám, že to má niečo do seba. Vedel to oceniť aj môj známy Japonec. Masahiko žil v Tokiu vyše 30 rokov a ako tvrdil, nikdy na uliciach tohto veľkomesta nestretol známeho. Žiadneho. Proste sa mu nestalo, aby v dave ľudí, ktorí sa pohybujú v uliciach, stretol niekoho, koho pozná. Samé neznáme tváre.
Tak, Slováci, nesťažujte sa, že žijete v malej krajine, kde každý každého pozná. Iní to považujú za prednosť.
Aj ja si môžem vybehnúť na dovolenku do miliónového mesta alebo kurortu, kde sa budem prechádzať v dave neznámych ľudí, pozerať krásy architektúry atď. Ale potom sa rada vrátim na dedinu - nededinu. Tu, kde si niekto všimol, že som chýbala, keď som bola preč. Tu, kde sa budú tešiť, že sa vraciam. Žiadna anonymita, ale čaro verejnej dediny - nedediny. Je to také ľudské niekam patriť. A teším sa, že som súčasťou tej dediny - nedediny. Jej obyvatelia na mňa dávajú pozor. „Nič sa neskryje, veď ty by si tu ani milenca neschovala“ smeje sa suseda.
Prečítajte si aj Priateľstvo otestuje úspech
