|
Urobím to, ale až vtedy, keď bude na to čas. Začnem cvičiť, ale teraz nestíham. Chcem dodržiavať termíny, ale nejde to. Klasické výhovorky. ALE ovláda náš život. Chceme prísť načas, ale trikrát presunieme termín a čas stretnutia. Chceme sa správať slušne, ale vždy nás niekto vytočí a to spustí lavínu ohovárania, nadávok a agresie. Radi by sme boli iní, ale…. nedá sa.
Pred pár dňami sa objavila reklamná kampaň Nadácie otvorenej spoločnosti ALE hejt neskryje. Hovorí o tom, aké nebezpečenstvo sa môže skrývať za naším ALE. Hovorí o našich predsudkoch a následných výhovorkách, ktoré používame, keď chceme dať priestor svojej nenávisti voči ľuďom, ktorí nám z nejakého dôvodu “nesedia”.
Aj u našich politikov sa často ozve veta: Nie som rasista, ale…. a za ňou nasleduje dlhý rasistický výrok na tému Rómov, utečencov, či cudzincov. Alebo vám niekto povie: “Nemám nič proti homosexuálom, ale…” a nasleduje prednáška o tom, že ich v podstate v spoločnosti netoleruje a mali by sa všetci niekam vysťahovať. Naše ALE nenávisť neskryje. Ono z nás robí to, kým naozaj sme.
Akokoľvek sa snažíme použiť ALE na svoju obranu, akokoľvek sa snažíme prostredníctvom neho nájsť ospravedlnenie, či výhovorku za to ako sa správame, neschováme sa zaň. Keď vás niekto strašne douráža, nakričí na vás, tvrdí o vás rôzne zlé veci a potom vám namiesto ospravedlnenia povie: “Ale neber si to osobne, ja som to tak nemyslel” jeho urážky sa tým nezmažú. Ani vaša bolesť. Mali by sme s našimi tvrdeniami narábať opatrne. Aj s tým, čo naozaj robíme, aby sme to neskôr nemuseli odôvodňovať slovkom ALE a nejakou peknou výhovorkou.
Naše výhovorky a ospravedlnenia ani tak nepatria tým, ktorých urážame, ale nám samým. Sami pred sebou sa snažíme skryť svoju negatívnu stránku. Sami sa nechceme vidieť ako nenávistní hejteri, rasisti, či homofóbovia. Preto to vždy zjemníme slovkom ALE. Ale…. To, žiaľ, nefunguje. Sme to stále my a máme možnosť s tým žiť, alebo to zmeniť. Je to len na nás.
Prečítajte si aj Plavková sezóna ma desí
