Prečo práve Sloboda a Solidarita(SaS)? Strana, ktorú jej zakladatelia opúšťajú a niektorí sa zasa vracajú?
„SaS mi dala ponuku a možnosť riešiť problémy a témy, ktorými sa denne zaoberám, priamo na pôde parlamentu. Pri stretnutí so Sulíkom som na neho vyrukovala s novelou Zákona o ochrane pamiatok, novele Stavebného zákona s náväznosťou na zákon o pamiatkach, s trestoprávnou zodpovednosťou za Bratislavský hrad, so Zákonom o ochrane zvierat, s odpolitizovaním štátnych médií a ďalšími vecami okolo kultúry a športu. No a s tým, že ak pôjdem na kandidátku, tak len ako nestraník. On povedal dobre a dal mi k dispozícii právnikov. Tak asi preto.“
Ale prečo SaS, ktorá položila vládu Ivety Radičovej?
„Vládu Ivety Radičovej položil v prvom rade Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš. Ale aj samotná Iveta Radičová tým, že prijala hru týchto dvoch ľudí a na ich naliehanie predsa len tie dve nešťastné otázky spojila. Ale uznávam, mali to dobre premyslené, lebo presne vedeli, komu zostane v rukách Čierny Peter. Ja myslím, že príde čas a k tejto téme prehovorí aj Sulík, aj Radičová.“
Odídenci otvorene kritizovali predsedu strany za diktátorské spôsoby. Ľudia ťa poznajú ako človeka, ktorý vždy hovorí a koná slobodne. Ako ty vnímaš Richarda Sulíka?
„No, zatiaľ ma ničím neokliešťuje, jediné, čo chcel odo mňa, bol súhlas s ekonomickým programom strany. A tam nemám vôbec žiaden problém, najmä ak akcentuje podporu malého a stredného podnikateľského sektoru. Ja si idem za svojím, on si ide za svojím. Ja naďalej riešim kultúru a zvieratá a on podnikateľskú sféru.“
.JPG)
Celé týždne si organizovala zbierku pre utečencov a sama si ju s dobrovoľníkmi vozila na macedónske hranice. Pravidelne si informovala, akým peklom si tam utečenci prechádzajú. Neprekáža ti, že Richard Sulík utečencov v EÚ nevíta rovno priateľsky?
„Prekáža. Ale rovnako mi to prekáža aj u ostatných, ktorí na tejto téme predvolebne parazitujú. Majú kopu rečí, kecov do nemlátom, ale dodnes čakáme na tie Hotspoty, ktoré chcel Fico stavať už pred štyrmi mesiacmi v Grécku. Nestojí ani jeden! Tak, keď mu tak prekážalo, že sem idú aj tí, čo nemajú, prečo nič nespravil pre ich realizáciu? Miesto toho zvýši počet policajtov na Slovensku, tvári sa, že kvôli migrantom, ale celá republika vie, že sa bojí ľudí v uliciach. Máme tu 163 policajtov na jedného migranta. To je aj na diktátorskú krajinu nadpočet. Jediná logická vec, ktorú v tomto smere ako premiér spravil, bolo vyslanie policajtov do Macedónska. Všetko ostatné bolo divadielko pre voličov. Vystrašené babky na dedinách sú toho jasným dôkazom. Tie sa tak boja, že už nechcú ani asýrskych kresťanov. A to všetko v mene kresťanskej lásky.“
Majú podľa teba ženy voliť ženy?
„Niekto múdry raz povedal, že keby bolo viac žien v politike, neboli by vojny, iba krajiny by sa medzi sebou nerozprávali. My, ženy, my vojnu nechceme. Sme oveľa empatickejšie, sociálnejšie, aj politiku robíme tak nejak láskavejšie, ak nás kolegovia svojim egom neprevalcujú. Robíme ju nielen hlavou, ale aj srdcom, na druhej strane sme racionálnejšie. Ja som rada, že v SaS nie je žiadna Palculienka, že sú tam sebavedomé ženy, ktoré reálne pracujú, pomáhajú, sú to osobnosti, ktoré sa rozhodujú samé za seba. Nájdu sa také aj na iných kandidátkach. Ak nás bude v parlamente čo najviac, verím tomu, že sa zmení nielen kultúra v rokovacej sále, ale aj dikcia zákonov bude podstatne viac sociálnejšia s ohľadom na kvalitu života ľudí a rodín v tejto krajine. Keby v každom poslaneckom klube bolo viac žien, ako mužov, to by ste videli, ako racionálne by sa rokovalo.“
Pokračujeme rozhovorom, ktorý sme urobili s aktivistkou Kozelovou v júli 2015:
Vyštudovala si dve vysoké školy naraz. Filmovú produkciu a riadenie na Vysokej škole múzických umení a paralelne žurnalistiku. Kedy si začala rebelovať?
„Revolučnú povahu mám celý svoj život. Už na gymnáziu som zachraňovala spolužiaka, ktorého chcela triedna vyhodiť zo školy. Už vtedy bola celá trieda ticho okrem mňa. Ale vyhrala som, spolužiak zostal. To bol asi prvý impulz , že bojovať má zmysel. Nevyhrala som, aj keď to nie je vždy o výhre, ako pri mojom ockovi. V roku 1989 bol už právoplatne komunistami odsúdený kvázi ako politický väzeň, aj keď mu komunisti prišili iný paragraf. Vo vyšetrovačke sedel s Jánom Čarnogurským, ktorého keby nebolo, neviem, ako by dopadol. Pomáhal mu s celou obhajobou. Rodičia mali množstvo priateľov právnikov, ale nikto ho nechcel obhajovať. Tak ex-offo dostal 76-ročného advokáta Kováča, ktorý bol permanentne ožratý. Na pojednávaní dokonca zaspal a spadol zo stoličky. Spolu s mamou sme si prežili svoje. Ocinovi hrozilo 25 rokov v Leopoldove. Napokon, aj vďaka spoluväzňovi z cely, dostal 4 roky na Žabom majeri.“
Hranicu citlivosti na spravodlivosť ti nastavila ŠtB a prípad tvojho otca?
„Neviem, či to bolo otcom. Ja som vždy bola presvedčená, že dobro musí nad zlom jednoducho vyhrať! Možno preto, že som omala milovala rozprávky. (smiech) Vtedy boli ešte také ozajstné. Dnes to vidím na mládeži, ako sa to veľmi zmenilo. V súčasných rozprávkach víťazí silnejší nad slabším a nie dobro nad zlom. Stačí, keď sa človek pozrie na našu krajinu, a vidí čo sa tu deje.“
Cítiť z teba zúfalstvo. V 89 roku si ako aktivistka mala ďaleko väčšiu iskru.
„Jednoznačne je osobná sloboda veľmi dôležitá. Nikdy nezabudnem na domové prehliadky, moje vypočúvania kvôli otcovi počas štúdia na výške. Mama sa vtedy zrútila a skončila na psychiatrii. Študovala som dve vysoké školy naraz a pracovala v STV. Každé ráno som vstávala o 5,30 hod. a chodila do Justičného paláca za tým advokátom Kováčom, aby som mu doniesla fľašu vína, len aby odniesol otcovi lieky, zubnú kefku, mydlo (slzy). Dnes sa mi to vracia , keď vidím ako je polovica parlamentu podriadená oligarchom, ktorí s nimi hrajú hru na mačku a myš. Prípad Široký. To je jedna katastrofa! Veď sa pozri na Váhostav, na kauzu Bratislavský hrad, alebo na kauzu Slovenského zväzu ľadového hokeja. Ale aj na ďalšie kauzy, ako je Gorila, CT-čko, neschválené minimálne dôchodky v druhom pilieri. Áno, som z toho zúfalá, kam táto krajina smeruje a že nič sa nedeje.“
Ale asi je to aj vinou tohto národa.
„Určite áno. Mám pocit, že my sme naozaj národ poddaných. Keby nám tu nastavali na námestia dereše, my si na ne asi dobrovoľne ľahneme. V iných krajinách by pri takejto nespravodlivosti, ktorá vládne na Slovensku, už dávno boli všetci v uliciach. Ale nie, my nič. My jednoducho nedvihneme zadky z gauča, nepustíme z ruky diaľkový ovládač, alebo myš od počítača. Doma budeme veľkí alebo v krčme pri pive. My sme takí virtuálni „cyber revolucionári“.
Na facebooku máš takmer 1 800 priateľov, v skupine SOS Bratislavský hrad! ďalších takmer 9000, ktorí ťa podporujú v tvojej snahe. Zachrániť chcete vzácne rímske pamiatky celosvetového významu, na ktorých mieste majú stáť garáže. Na protestný míting však prišlo iba okolo 500 ľudí. Hovoríš o tomto?
„Tie garáže tam, žiaľ, už stoja. Už ani neviem, aké je skóre v zápase Ľud vs. Široký a Paška. Ľudia už nechodia v podstate absolútne na nič. Im je to úplne jedno. Do ulíc vylezú, iba keď budeme majstri sveta v hokeji. Alebo, keď Sagan vyhrá zelené tričko v Le Tour. To je už akože čo?! To je katastrofa. Veď náš míting pred NR SR patril medzi najväčšie za posledné obdobie a to tam fakt bolo do 500 ľudí. Prestávam tomuto národu rozumieť. Aspekt strachu v takzvanej demokracii, lebo na demokraciu to tu už dávno prestalo vyzerať, je mimoriadne silný. Každý sa bojí o zamestnanie, každý má nad hlavou gilotínu. Raz sa volá hypotéka, raz pôžička, vyhrážky výpoveďou sú bežný spôsob vymáhania si poslušnosti, v tých kritických prípadoch ľudia, ktorým sa nadriadení vyhrážajú, strácajú zrak, sluch, morálku aj stavovskú česť. Ľudia sa začali mimoriadne báť. Pokiaľ nebudú svoj strach riešiť, tak prichádza k tomu, že politici im budú neustále zhoršovať podmienky, šróbovať ich až na doraz a je jedno, či červení, modrí, fialoví alebo zelení. Proste skúšajú s týmto národom, čo to ešte dá, a my sme jednoducho takí blbí, že sa necháme priskrutkovať až k stene. SIS fičí na plné obrátky, len nie tam, kde by mala. Veď aj na našom tichom zhromaždení sedeli, sranda bola, že boli tak neopatrní, že sme o nich vedeli. Neviem, ako šéfom vysvetľovali, keď sme ich oslovili z pódia v momente, keď si natáčali účastníkov zhromaždenia. Ale keby to nebolo také veselé, je to fakt tragédia!
A Bratislavský hrad?
"SOS Bratislavský hrad je pre mňa ako Bratislavčanku osobný boj. To, čo sa deje na hrade je pre mňa neprijateľné aj ako pre Európanku. Najvzácnejšiu pamiatku, ktorú na Slovensku máme, si necháme beztrestne zdevastovať. A to ide o národnú kultúrnu pamiatku! Tak potom neplačme, že nám nejde ako jediným v Únii turizmus! Veď neurobíme nič ani pre záchranu tak vzácnych pamiatok. A najväčšia tragédia je, že sa to všetko deje s „požehnaním“ tých, čo by pamiatky mali ochraňovať – Krajského pamiatkového úradu, štátneho Pamiatkového úradu, Ministerstva kultúry. Napriek tomu mám pocit, že naša rebélia má zmysel. Pokiaľ náš život bude iba o peniazoch a strachu a nebudeme si svoje veci ochraňovať tak ako si zaslúžia , tak táto krajina speje do záhuby.“
Máš hypotéku?
„Nemám. Ale to neznamená, že pri boji za spravodlivosť nemám problémy. Ale veď žijeme v podstate demokratickej krajine a v demokracii si ľudia môžu hovoriť, čo chcú. Takže ja si hovorím, čo chcem. Isteže v medziach zákona.“
Nedoplatila si na to, napríklad, v STV, keď si dostala výpoveď?
„Asi áno, ale bolo to komické a poplatné dobe. Šéfredaktorka mala vyhodiť dvoch ľudí, lebo vraj detská tvorba nie je v zornom uhle štátnej televízie. Ja som išla prvá. Komické bolo, že keď nová šéfka nastúpila do redakcie, za 4 mesiace sa mi neprišla ani predstaviť a asi ma ani nevidela, takže dala výpoveď niekomu, o kom ani len nevedela ako pracuje, čo vie a ani len ako vyzerá. Ale takto to je po voľbách v ORF i v STV. Áno, nežije sa mi s mojou povahou ľahko. Mám ešte pár priateľov, ktorí mi v ťažkej situácii pomôžu. Pár.“
Sú to takzvaní „starí dobrí priatelia?“
„Prapodivné je to, že vždy ti príde pomoc odtiaľ, odkiaľ to najmenej čakáš. Veľmi mi chýba Béďo (Jozef Bednárik). Práve on bol jeden z tých, ktorý akceptoval moju revolucionársku povahu. On bol rád, že som taká aká som, aj keď na niektoré veci sme mali diametrálne odlišný názor. On sa, napríklad, bál psov a ja som psí aktivista. On neznášal hádzanú a ja som bývalá hádzanárka. (smiech). Mali sme množstvo spoločných plánov. Čakalo ma veľa práce. On sa so mnou nebál pracovať.“
Bojovala si aj pri záchrane kúpeľov Brusno, o ktoré mal pri „reštrukturalizácii“ prísť pôvodný majiteľ. Pokiaľ viem, chránila si ich vlastným telom. Bývala si tam pár mesiacov.
„Skôr vlastným počítačom, fungovala som ako krízová PR. Ak sa vrátim ku generálnemu riaditeľovi kúpeľov, Štefanovi Hrčkovi, práve to bol ten človek, ktorý mi vždy pomohol. Vždy. A ja som považovala za dôležité a slušné vrátiť mu to. Vždy sa správal ako čestný človek. S akoukoľvek charitou som sa naňho obrátila , nikdy nepovedal NIE. Kauza Brusno mi ukázala, kam až súdne chápadlá dokážu zájsť. Na druhej strane mi dala nádej, že aspoň Ústavný súd naďalej zostáva spravodlivosti verný. A mám fakt radosť, že sa aspoň oň ľudia tejto krajiny môžu ešte oprieť. Ešte tu kúsok spravodlivosti existuje.“
Pri Gorile si bola však iba podporovateľ, nie aktivistka. Prečo?
„Nevidela som do toho až tak a nevidela som smerovanie. Problém ľudí, ktorí spustili Gorilu bol podľa mňa ten, že oni vedeli, čo nechcú, ale nevedeli ako ďalej, nemali žiadne východiská a ak nejaké mali, viac menej neboli reálne. Ak chce niekto dosiahnuť zmenu, musí mať pripravené alternatívy. Tak ako sme ich mali my pri boji o keltské pamiatky na Bratislavskom hrade.“
Prečo Monika Kozelová zachraňuje svet?
„Nechcem a nemôžem zachrániť celý svet, ale táto krajina mi nie je ľahostajná. Púšťam sa do vecí, ktoré sú podľa mňa dôležité pre našu krajinu. Ja nie som veľký aktivista. Mám iba obrovské množstvo kamarátov, ktorí rovnako zmýšľajú ako ja. Len sa to boja povedať nahlas. Mrzí ma, že stále nie je po mojom otvorenom liste Magde Vášáryovej dotiahnutá záchrana detskej tvorby v STV, že sme sa z nepochopiteľných dôvodov vzdali jedného z najlepších festivalov detskej tvorby na svete Ceny Dunaja. Už zopár rokov bojujem za Zákon o ochrane zvierat. Sme jediná krajina EÚ , ktorá ho nemá, a asi jedna z posledných troch na svete. Ale dve tretiny poslaneckého zboru sú poľovníci, tak by som sa asi nemala čudovať. „
Si dlhoročná „televizáčka.“ Čím to je, že kvalita televíznej tvorby za hranicami nás predbehla míľovými krokmi. Veď sme mali rovnakú štartovaciu čiaru.
„Je to jednak tunelovaním a prelievaním peňazí na kultúru do iných odvetví, zlá donorská politika, ale je to aj obraz kultúrnosti národa. Keď sme my rušili v STV redakciu detskej tvorby, tak Česká televízia štartovala celý detský kanál. Kým my sme rozkrádali Slovenskú filmovú tvorbu a ateliéry na Kolibe, na pražský Barrandov začali chodiť prvé americké filmové štáby.“
Kde na to všetko berieš energiu?
„Sama neviem. Niekedy mám pocit, že som samodobíjacia. Ale musím sa priznať, že už som z tých bojov unavená. Najviac ma unavuje bezmocnosť, keď vidím, že mladým ľuďom, pre ktorých tu my bojujeme, je to v drvivej väčšine úplne jedno. Mladých, ktorí chápu, že budúcnosť ich za ich konzumný a pasívny život o chvíľu vyfacká, je ako šafranu. Ako kvalitnej žurnalistiky. Som smutná z toho, kto dnes všetko môže robiť novinára. Vďaka za tých, ktorí ešte sú.“
Kde je momentálne tento národ 25 rokov po nežnej revolúcii?
„Nemôžem všetko hádzať na obyčajných ľudí. K tejto pasivite ich niekto donútil. Ja mám dokonca pocit, že to bol cieľ politikov. Aby sa ľudia zaoberali vyslovene iba svojimi problémami, že ich majú toľko, že už nedokážu riešiť niečo iné, celospoločenské. Nebudem to deliť na ľavicu či pravicu, lebo podľa mňa sa pod tento stav podpísala každá vláda. Jedna menej, jedna viac. Budúcnosť našich detí je veľmi neistá. Budúcnosť majú podľa mňa už iba tie, ktoré majú to šťastie, že nejaký základ dostanú od finančne lepšie zabezpečených rodičov.“
Niekto by povedal, keď sa ti nepáči, tak choď.
„Stále verím, že raz príde deň a nastúpi vláda, ktorá v krajine spraví poriadok, nebude kradnúť a prelievať peniaze. Ktorá nebude rozdávať daňové prázdniny nadnárodným koncernom, miesto toho, aby ich rozdávala a tak pomohla slovenským podnikateľom. Ktorá si bude viac vážiť našu históriu, ako prachy od developerov. A stále verím, že raz príde deň, keď to tento národ pochopí.“
Ak by si mala podmienky a prácu v zahraničí, odišla by si?
„Asi áno. Pokiaľ by som mala adekvátne ohodnotenie pre svoju prácu, nie veľa, stačí adekvátne, a platili by tam rovnaké pravidlá pre všetkých, tak asi áno.“
Tak potom nie si až taký optimista.
„Ja si hlavne nemyslím, že taká ponuka zo zahraničia príde. Tak aspoň sa snažím uľahčiť život tým, ktorí tu ostanú po nás. Aj keď mi kamaráti neustále opakujú, že hádžem perly sviniam. Ja si to nemyslím. Ja len túžim po tom, že raz príde deň, keď nebudem musieť dvíhať hlas. Keď všetko pôjde tak, ako má, v demokratickej krajine. A ja sa znova budem na 100 percent venovať umeniu.“
Prečítajte si aj Aktivisti, odborníci a právnici bojujú za pamiatky na hrade. Chystajú protest
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.
.jpg)
