|
Len nedávno, pri prestupovaní na zastávke metra Port-Royal sme sa ocitli s dcérou pred spomienkovou tabuľou, na ktorej prečítala „Na počesť obetiam počas atentátu v roku 1996“. Mami, tam boli aj mŕtvi? Kde bola tá bomba? Ako vybuchla? To boli nevinní ľudia, čo čakali na metro? Aký silný môže byť výbuch bomby? A ten, čo ju má so sebou, tiež vybuchne?
Neviem, rozprával mi o tom tvoj otec, pamätám si, že mi o tom hovoril do telefónu, bolo to v roku, kedy sme sa spoznali, ja som ešte v Paríži vtedy nebývala.
V stredu na Port-Royal sme netušili, že o dva dni nato, v sobotu ráno sa syn cez hru na internete od iného 10 ročného chlapca dozvie, že teroristi v piatok večer v Paríži zabili veľa ľudí.
Denník Le Monde uverejnil článok, ako o udalostiach hovoriť s deťmi. Budú počuť veľa v škole, opatrne od vyučujúcich, menej opatrne od kamarátov.
Psychológovia radia, že deťom predškolského veku je najlepšie opakovať slová, že tí, ktorí takéto hrozné skutky robia sú veľmi, veľmi, veľmi zlí a chorí. Deti majú strach, ak cítia strach svojich rodičov, že treba im opakovať, že je veľmi, veľmi, veľmi nepravdepodobné, že sa to stane aj im, nám. Že dospelí im nemajú klamať, ale ani im naháňať strach.
V sobotu deti kládli veľa otázok, hlas mi preskakoval, bezradne som pregĺgala hrču v krku a neúspešne zakrývala slzy, ktoré mi celý deň tiekli po tvári.
Ako povedať deťom nech sa neboja, keď my strácame pôdu pod nohami? Ako im povedať, že ide o ojedinelé veľmi, veľmi, veľmi zriedkavé činy, keď Paríž ľudským barbarstvom rok začínal a aj končí? Keď ľudia boli zabití len preto, že žili?
Ako im nedať pocítiť strach, ktorý bude v nás pri každej kúpe lístkov do kina, či na klzisko? Ako sa pripraviť na to, že o dva-tri roky začnú chodiť večer sami sa s kamarátmi zabaviť do kaviarní a barov a my budeme zakaždým tŕpnuť, či sa vrátia?
Ako pred nimi zakryť strach z cesty metrom do práce?
Na jesenné prázdniny som deti viedla rýchlovlakom Thalys do Belgicka. Tým vlakom, ktorého cestujúci len krátko predtým o vlások unikli teroristickej masakre. Keď najmenší syn chcel ísť počas dvojhodinovej cesty po tretíkrát na toaletu, praskli mi nervy a povedala som mu, že nikam nepôjde. Po piatom „prečo?“ som na celý vagón povedala, pretože je to nebezpečné. Veta sa už nedala vrátiť späť. Prečo je to nebezpečné? Ako mu povedať, že v Thalyse, ktorý nás vedie k starým rodičom sa stáva, že terorista na toalete nabíja zbraň?
Už niekoľko týždňov mám pri počítači zoznam vecí, ktoré si deti prajú pod vianočný stromček. Dnes si ho dcéra prišla zobrať, že potrebuje naň niečo dopísať. Dopísala lístky na balet Luskáčika do Opery Garnier.
Mne zostáva mesiac do Vianoc, aby som strach prekonala a lístky na balet jej pod stromček kúpila.
Prečítajte si aj Aby sme sa všetci večer doma stretli
