Sama si pamätám, aký obrovský smútok som cítila, keď rodičia odchádzali na týždňovky do práce do Bratislavy a ja som zostávala so starými rodičmi. Ako mi bolo ľúto, keď sa mi stratila obľúbená hračka, alebo ako mi chýbala moja izbička, keď sme sa presťahovali.

S pribúdajúcim vekom zažívame straty stále častejšie. Niekedy tie menšie, ako je napríklad strata obľúbeného predmetu a niekedy tie horšie, ako je strata zamestnania, strata priateľov, či strata partnera. No tie najhoršie straty, sú straty večné. Keď niekto z vášho života odíde navždy.

Je zaujímavé, že počas života sa učíme mnohému, pripravujeme sa na to, aby sme správne gramaticky písali, aby sme vedeli počítať, máme miesta, kde nás naučia variť, kurzy, ktoré nás pripravujú na materstvo. Dokonca máme duchovnú prípravu na manželstvo, vieme sa teoreticky pripraviť aj na jadrový útok. No v našej kultúre nás nikto nepripraví na smrť blízkeho. Nemáme vybudovanú kultúru trúchlenia a smútenia.

Budhisti majú 49-dňové bardó – obdobie prechodu, v ktorom si duša zomrelého hľadá svoje nové miesto. A všetci pozostalí toto obdobie využívajú na pomoc duši zosnulého, na modlitby, na sprevádzanie duše. Prináša im to úľavu. Je to to posledné, čo pre neho vedia urobiť. Súčasťou sprevádzania duše sú, samozrejme, aj deti.

Židia zasa držia sedemdňovú šivu. Je to obdobie smútku po smrti príbuzného. Pre najbližších platí, že by prvých sedem dní nemali vôbec vychádzať z domu ani pracovať a mali by sedieť na zemi alebo na nízkych stoličkách. Nemali by si ani prezliekať šaty. Po šive sa smúti ďalej ešte dvadsaťtri dní, ale už za miernejších podmienok.

V našej západnej kultúre sa okrem nosenia čiernej farby nezachovali žiadne špeciálne zvyky. V budhizme aj judaizme je rodina niekoľko dní spolu, spoločne sa modlia, smútia, rozprávajú sa, spomínajú. Tu sa po pohrebe všetci rozídu a každý si svoj smútok nesie sám v sebe.

Prečítajte si

Sadíte alebo trháte?

Je škoda, že neexistuje na Slovensku niečo ako podporné skupiny. Z amerických filmov poznáme nielen podpornú skupinu anonymných alkoholikov, ale v zásade skupiny na všetky závislosti, či problémy. V mnohých krajinách existujú podporné skupiny vedené terapeutmi pre ľudí, ktorí niekoho stratili – pre trúchliacich. U nás to nie je zvykom.

Niektorí ľudia síce vyhľadajú terapeutov, ktorí im pomáhajú sa so smútkom vyrovanať, no je to skôr vzácnosťou. Z vlastnej skúsenosti viem, že terapia dokáže zázraky a skupina ľudí s podobnými problémami vedená terapeutom môže byť pri snahe spoznávať a zvládať naše smútky a emócie veľkou oporou.

Ak vás v živote postretne veľká strata, prežívate obdobie hlbokého smútku, nebuďte s ním sami. Hľadajte si spôsob trúchlenia, ktorý vám dokáže priniesť aspoň čiastočnú úľavu. Hoci nás to nikto neučil, ani sme sa na to nepripravovali od detstva ako iné kultúry, existujú spôsoby, ako sa naučiť v tomto období so smútkom žiť a fungovať.