|
Pred pätnástimi rokmi som aj za pomoci kolegov zo zamestnania usporiadala zbierku pre konkrétny detský domov. Vyžiadala som si presné mená detí, ich vek a záľuby. Pomocou sponzorov sa mi podarilo pripraviť pre každé dieťa balíček, ktorý obsahoval 10 – 15 kníh podľa jeho záujmov, peračníky, písacie potreby, cédečká, osušky a ešte veľa iných vecí. Na každom balíčku bolo uvedené meno dieťaťa.
Do detského domova sme prišli v pracovný deň dopoludnia, a tak sme sa so žiadnym dieťaťom nestretli. Balíčky sme odovzdali vedeniu. O desať rokov neskôr som navštívila ten istý detský domov s cieľom urobiť prednášku o stolovaní. Pýtala som sa starších detí, či sa im pred mnohými rokmi páčil ten veľký balíček, ktorý dostali. No nepamätali si naň. Vraj nič také ani nedostali.
Vybavila som pre deti nové príbory, a keďže sa blížili Vianoce, tak i príbory na ryby. Spravila som prednášku o tom, ako ich správne používať a poprosila som deti, aby mi odfotili ich štedrovečerný stôl. Fotografia aj s pekným prianím prišla, no venované príbory na nej chýbali. Vtedy som si povedala, že niečo robím zle a zmenila som postoj k pomoci iným.
Pochopila som, že pomoc má pre mňa význam vtedy, ak je konkrétna, z rúčky do rúčky. A tak som opäť prišla do toho istého detského domova a učila som dievčatá používať líčidlá. S jedným som sa dlhšie zarozprávala a navrhla som mu, že ho môžem o pár dní nalíčiť na stužkovú slávnosť. Slovo dalo slovo, a tak som venovala dievčine svoj čas. Mala pred maturitou. Poprosila som ju, aby mi dala vedieť, ako sa jej darilo na maturitách a na akú vysokú školu sa dostala. To bol jej sen. Vysoká škola. Tak vravela.
Ozvala sa mi v lete dávno po maturitách a oznámila mi, že zmaturovala a bolo jej odporučené, aby zabudla na vysokú školu a hľadala si prácu. Tá správa ma nenechala chladnou. Šikovné, inteligentné dievča s dobrou strednou školou má odísť v osemnástich z detského domova s cca 700 eurami na knižke (to je suma, ktorú deti po ukončení ústavnej starostlivosti dostanú ako pomoc od štátu). A kde má bývať? Poučená už iným dieťaťom z tohto detského domova, ktoré v návale emócií podpísalo tesne pred skončením učňovskej školy ukončenie ústavnej starostlivosti, zobralo si tú almužnu, ktorá mu vystačila na dva až tri mesiace života. Ešteže sa nad ním niekto zľutoval a poskytol mu bývanie v starej chatrči bez kúrenia (bola zima). Povedala som si, že táto dievčina nemôže skončiť ako bezdomovkyňa pod mostom.
Prišla som za ňou do domova, kde mi všetko vyrozprávala. Uistila som sa, či chce naozaj ďalej študovať a rozhodla som sa nájsť riešenie. Náš rozhovor si vypočula jedna z vychovávateliek. Neskôr sa mi dievča priznalo, že ho pani vychovávateľka od rozhodnutia odhovárala, že ma nemá počúvať…
Doma sme sa s manželom porozprávali. Obaja sme vyjadrili názor, že jej pomôžeme, ako budeme vedieť. Našli sme odbor, ktorý prijímal študentov aj v lete s tým, že je dôležité začať a o rok môžu ísť študovať niečo iné. A tak sme prijali Mirku do našej rodiny. Ako dospelú.
Prvé dva roky bývala s nami. Bola súčasťou nášho dennodenného života s radosťami aj starosťami. Keďže sme ešte vtedy nemali dieťa, dostala vlastnú izbu. Ona bola tá, ktorá ma videla plakať, keď som prežívala ťažké životné situácie, a chlácholila ma objatím. Po dvoch rokoch a výborných známkach zo študijného odboru sociológia som usúdila, že by mohla skúsiť život na internáte. Vydržala tam niekoľko mesiacov a po tom, čo sa zľakla predmetu štatistika, ktorý ako jediný nemala urobený z predchádzajúceho roka a mala ho mať na bakalárskych skúškach, tesne pred odovzdaním bakalárskej práce cúvla a sekla so školou.
Našla si priateľa, ktorý sa tiež nedostal k bakalárskym skúškam. Veľmi ma nahnevala, veď dostávala od nás nielen podporu. Prežívala som to veľmi ťažko a brala celú situáciu ako prehru, že som v nej nevedela vzbudiť záujem o štúdium až tak, aby buď prestúpila na iný odbor, alebo aspoň kvôli papieru dokončila štúdium na bakalárskej úrovni. Skoro rok som sa s ňou nerozprávala. Odišla žiť k priateľovi.
Po roku sa ozvala a stretli sme sa. Rozprávala, ako žije, ako ju jej priateľ využíva, a že v podstate sa jej až tak dobre nevodí. Pracovala. Stále som v nej videla diamant, ktorý na svoje obrúsenie ešte len čaká. Znovu sme jej ponúkli pomoc a trvali na tom, že muža, ktorý siahne na ženu, musí bez milosti opustiť. Stalo sa, no prenasledoval ju, a tak boli ešte krušné chvíle, kým porozumel, že pre neho je cesta k nej zatvorená navždy.
Prišli sme na to, že skutočne len my sami si tvoríme šťastie a nemôžeme nikoho nasilu dokopať do vzdelania. Uvedomili sme si, v akých podmienkach Mirka vyrastala, že nepoznala lásku rodičov, že ju nikto nemotivoval niečo v živote dosiahnuť, že keď mala rozhodovať sama za seba, zrazu jej to nešlo. Že mala materiálne v podstate všetko, čo potrebovala, ale nikto ju nenaučil narábať s peniazmi, šetriť, žiť tak, aby jej vydržali minimálne na mesiac. Jedinú istotu, ktorú mala, bolo vedomie, že v osemnástich musí z domova odísť a postarať sa sama o seba. Personál jej to nezabudol pripomínať.
Povedala som Mirke, že aj moja mama na mňa kričala, hnevala sa, ale vždy stála za mnou, a tak pristupujem aj ja k nej. Na rovinu jej poviem, čo si myslím, zdvihnem hlas, keď treba, ale vždy jej pripomínam, že my sme tu pre ňu a čokoľvek bude potrebovať, pomôžeme. Žiadna hanba, žiaden strach.
Mirka má dnes dvadsaťpäť rokov. Je pekná, milá, inteligentná. Pracuje, vie sa správať. Náš syn ju miluje a hovorí, že patrí do našej rodiny. Presne tak. Dôverujeme jej, stretávame sa, keď treba, pomôžeme, no pomoc je dnes už obojstranná. Prijala ju celá naša rodina. Z Mirky sa stal človek, ktorý si váži sám seba a pozerá sa dopredu. Je samostatná. Naposledy nás potešila, keď si spravila na prvýkrát vodičský preukaz.
Pomáhať treba. My radi podáme pomocnú ruku konkrétnemu človeku. Dôkaz, že „osvojiť“ si môžeme aj dospelého človeka a mať ho radi ako vlastnú rodinu. Detí, ktoré potrebujú a chcú rodinu, sú plné detské domovy. Ešte stále, pretože sú staršie, nie sú bábätká, a tak pre možných osvojiteľov akoby ani neboli.
Prečítajte si aj Na toaletách sa nezdravíme
