Ivanu manžel bil, ale hoci má tri deti, našla v sebe odvahu odísť a teraz všetci tvrdia, že je veľmi psychicky odolná. Je vedúcou kaviarne a má veľký budget na organizovanie akcií, nikdy však nič nevymyslí, je už vyhoretá. Zarába 1000 Eur mesačne v čistom. Áno, dobre čítate. Prečo ju šéf nevymení? „Chcel by som ale – nejsou lidi! A to doslova, napríklad brigádnika tu nenájdete ani za 5 Eur na hodinu .. Vraj sa to neoplatí, nestíhajú, nechcú, alebo neprídu na čas ..“ sťažuje sa.
Zuzana si otvorila malé kaderníctvo, ktoré bolo jej snom. Vždy vedela čo chce, a išla si za tým. Otvorene tvrdí, že je najlepšia, dobre zarába a nebojí sa nových vecí. Všetci o nej hovoria, že je neskutočne namyslená, ale ona len vie aká je jej cena. Chcela by ešte otvoriť ďalšie pobočky, robiť školenia pre ženy, natáčať videoblogy, ale ... „Môj malý Majko už má tri roky, patrilo by sa mať ďalšie dieťa ...“ vysvetľuje a dodáva, že aspoň má to šťastie, že otehotnela prakticky okamžite.
Eva je manželkou miestneho politika. Stará sa o deti, pracuje aj po nociach, hoci by už dávno nemusela a ten nový kožuch čo má už tak dlho vyhliadnutý si stále nekúpila. „Jasné, presne viem čo by povedali ľudia ... že je to za nakradnuté z ich peňazí, veď ktorý politik má dnes hodnoty a je čestný?“ usmeje sa smutne.
A takýchto ženských príbehov by sme našli tisíce.
Niektorí psychológovia tvrdia, že existujú len dva dôvody konania – radosť a strach. Je dosť možné, že v regiónoch na Slovensku to už dávno nie je nedostatkom príležitostí alebo peňazí .. tie tam totiž už dávno prišli. Ľudia síce stále opakujú svoju mantru, že tam nič nie je a nedá sa .. hoci keď niekto zorganizuje kultúrne leto, či klub pre ženy, nikto na ne nepríde. Podobne ako opakujú, že na Orave je stále zima, hoci podľa meteorologických údajov patria posledné dve zimy medzi tie najteplejšie a teploty v lete sa šplhajú na 30 aj niekoľko týždňov. Prijať zmenu je však zložité. Zmena znamená niečo nové. A niečo nové prináša strach.
Strach z toho, čo povedia ľudia, strach z toho, ako budú fungovať deti, keď bude žena pracovať, strach z toho, že ich nepodporí manžel, že na to nemajú alebo predsudky, ktoré sú tiež len strach. Z neznámeho. Je omnoho jednoduchšie prikloniť sa na stranu toho, čo už poznáme. Ženy to tak často robia, pretože si neveria. Už odmalička ich učíme nielen to, „kde je ich miesto“, ale najmä to, že nie je v poriadku robiť chyby. Hoci tie sú práve najlepšou príležitosťou ako sa naučiť niečo nové a zistiť čo funguje a čo nie. Lenže vystúpiť zo svojej komfortnej zóny je veľmi ťažké a málokomu sa do toho chce.
Pritom ženy v regiónoch sú veľmi často vysokoškolsky vzdelané, sledujú trendy v mnohých oblastiach cez módu, výchovu či zdravie, častokrát sa celé týždne sami starajú o deti i dom, pretože manžel odcestoval za prácou. Chýba im vzor alebo inšpirácia? Političky alebo inak verejne činné ženy tam prakticky neexistujú. Šikovnejšie radšej odchádzajú preč - vo väčších mestách je väčšia anonymita, takže ak urobia niečo, čo nevyjde, strach z odsúdenia nie je taký veľký. Je teda celkom reálne, že pokiaľ sa budeme na dedinách a v malých mestách stále báť, neprestaneme prenášať strach z generácie na generáciu a zmena nepríde.
Prečítajte si aj Materinský jazyk, žiadne ťuťu-muťu
