|
Hillary Clintonová neprehrala prezidentské voľby preto, že je žena. Ženy ju volili len o niečo málo viac ako Trumpa, ženy z etnických menšín výraznejšie. Jej pohlavie nebolo dôležitou témou kampane pre všetkých, čo je azda aj dobre. Ukázala, že žena vie byť dôstojnou kandidátkou na tento úrad a možno o pár rokov sa dočkáme ďalšej nominantky.
Príčiny jej neúspechu vidím úplne inde. V starom svete by vyhrala s obrovským náskokom, čo sa aj celý čas očakávalo. V novom svete jej boli skúsenosti, pripravenosť, spojenie s biznisom a kontinuita na príťaž. Tesne vyhral nezodpovedný kandidát, ktorý je s biznisom spojený naozaj autenticky a bez pretvárky, neplatí dane, má za sebou rozvody a aféry, rozosieva zlobu, a ktorý bol v starom svete neprijateľný už na štartovacej čiare.
V spoločnosti sa deje niečo, čo už začíname chápať, ale nevieme s tým ešte pracovať. Hovorí sa, že vyhrali bieli muži, no toto je podľa mňa nepochopenie novej paradigmy, v ktorej začali ľudí viac rozdeľovať iné charakteristiky.
Svet sa čoraz rýchlejšie vyvíja, niektorí ľudia sú na tepe doby, ovládajú jazyky, majú appky, všetko vygooglia, každý problém má riešenie, dôverujú v postupné vylepšenie inštitúcií, cítia sa ako globálni občania, zahraničie je pre nich priateľským prostredím a páči sa im, čo píšu rozhľadení novinári o startupistoch.
Tá druhá skupina internet používa, no obmedzene, okolo seba vidí chudobu, žiadnu nádej na zmenu, rieši stále najviac príjmové otázky a postmaterialistické témy im prídu ako z iného vesmíru. Svoj hnev artikulujú v ich reči tak, že tá pokroková časť spoločnosti je odtrhnutá od reality a nerieši tie podľa nich skutočné problémy. Signalizujú nám, že sme ich zabudli niekde na polceste. Pekne to ukázala v najnovšej knihe Reflux Zuska Kepplová, kde opísala, ako sa deti, čo študovali v zahraničí, ťažko po návrate adaptujú na život v malom slovenskom meste. Je to absolútna nezmieriteľnosť hodnôt, názorov a skúseností, ktorá sa nám udiala v krátkom čase.
Dnes už je ťažké identifikovať príslušníkov týchto skupín podľa príjmu, prestíže zamestnania či bydliska, a to je podľa môjho názoru dôvod, prečo prieskumy prestávajú fungovať. Internet zotrel takmer všetky rozdiely. Vo svojom okolí vidím viacerých progresívnych ľudí zo stredoslovenských lazov, dnes ma dôchodca zo Žiliny povzbudil, aby som naďalej nosila do parlamentu dieťa, lebo to nie je problém vo vyspelých európskych demokraciách, a na druhej strane mi za moje názory vypisuje vulgárne správy aj kouč osobného rozvoja z Bratislavy, ktorý si za meno píše titul MBA.
To je pre mňa indíciou, že sa vytvorili paralelné svety oddelené neviditeľnou hranicou. Nie je náhoda, že Boris Kollár, Milan Krajniak, Boris Johnson a Donald Trump si drukujú. Problémy týchto nespokojných ľudí nevyriešia, lebo riešenie dnes ešte nemá nikto a svet sa zastaviť nedá. Ako dobrí populisti len rýchlo pochopili, čo chce počuť neidentifikovateľná nespokojná skupina. Je to určite budíček pre Demokratov, aby nominovali ešte lepších kandidátov, ako bola Clintonová a nezabúdali na svoje tradičné témy. A je to budíček aj pre mňa.
Z týchto volieb si odnášam viacero poučení aj pre seba a svoje politické pôsobenie. Ako politička mám problém týchto ľudí stretnúť. Mimo Bratislavu za občanmi chodím, som z Liptova, poznám situáciu v tejto časti Slovenska,, každý mi môže napísať. Napriek tomu som pred voľbami nediskutovala s jediným sympatizantom Donalda Trumpa. Jedna občianka, volička Borisa Kollára, mi po voľbách zase napísala, že som úplne mimo s podporou Hillary Clintonovej, pretože ona vo svojom okolí nepozná jediného jej voliča. Žijeme v hermeticky uzavretých bublinách, sociálne siete nám dávkujú len to, čo chceme čítať. Argument na Twitteri sa má zmestiť do 140 znakov, televíznych politických diskusií nám ubudlo a do tých pár zostávajúcich chodí premiér najradšej sám.
Po voľbách slovenskí „trumpovci“ začali svoje názory otvorenejšie vyjadrovať, a tak diskutujeme aspoň cez správy na Facebooku. Často začne rozhovor spŕškou vulgárnych urážok na moju adresu, no keď nevypením, urážky neopätujem a vysvetľujem, dostaneme sa k normálnej vecnej debate. Ja sa dnes každý deň zamýšľam, ako budeme naše sociálne bubliny systematicky penetrovať a ako sa dostaneme k skutočnej a dlhodobej diskusii bez nálepkovania tých druhých.
Prečítajte si aj Menej odsudzujme a viac počúvajme
