Nikdy som nemala sestru, ale vďaka nej viem, aké to je. Vždy ma o kúsok predbiehala a ja som za ňou nestačila. Ale vždy ma ťahala, niekedy z prúserov, niekedy do dobrodružstiev. Boli sme v niečo úplne rovnaké a v niečom absolútne iné. Ona rozumela číslam a nevedela písať slohy. Tak ma učila počítať rovnice a obsahy valcov a ja som jej za to napísala sloh. Ten maturitný. Viete ako sa to dá? Že sme predpokladali, aká bude téma (zverejňovalo sa to tuším dopredu) a ja som jej napísala úvahu tak, akoby ju napísala ona. Vžila som sa do nej a napísala to autenticky. A ona sa to naučila a napísala to na papier. Samozrejme, že na jednotku. Predbiehala ma v behu, v skoku, vo výške. Ona bola tá vysoká a ja tá malá. Keď sme spolu kradli marhule, ona mala horné konáre a ja tie spodné.

Boli sme ako dva žĺtky v jednom vajci. Keď som v úplnej tme vystrela ruku, keď sme sa vracali domov okolo cintorína, našla som tú jej. A keďže sme sa predtým bavili o duchoch, dali sme sa do behu. Ja som bola dievča z mesta, ona z dediny. Ona sa vďaka mne orientovala v Bratislave ako rodená Blaváčka a ja som vedela, čo je to trochtár, hinto, otelák a ďalšie nárečové slová. Každé prázdniny spolu. Ja u nich, ona u nás. Jej rodičia boli ako moji, na leto mali vždy o jedno dieťa navyše.

Keď sme neboli spolu, písali sme listy, kilometrové. Vedela o každom frajerovi, učiteľke, o každom absurdnom sne, o láske aj nenávisti, o hneve aj radosti. Bola som pri tom, keď si ostrihala vlasy, ktoré mala pod zadok. Aj pri tom, keď nás prijali na strednú, aj na výšku. Vedeli sme to ako prvé. Bola som pri tom, keď sa vydávala, a ona pri tom, keď som sa ja. Bola som na krste jej dcéry ako krstná mama, ona zasa na krste môjho syna. Jej dcéry mám rada ako svoje. Prešla som s ňou krach môjho manželstva, všetky svoje choroby, všetky úzkosti. Viem, že pred ňou môžem povedať všetko, aj plakať aj nadávať. Nikdy nikomu nič nevyzradila.

Pamätám sa, ako sme spolu raz šli na spoveď do kostola, ale predtým sme si ešte skonzultovali navzájom svoje hriechy. Vedeli sme o sebe všetko, možno o okamih skôr, ako to o nás vedel ten hore. Tak sme si verili, veríme a asi budeme do smrti. Narodili sme sa týždeň po sebe, aj v tom ma predbehla. Sme v rovnakom znamení, mali sme rovnaké priezvisko a nos. Keď sa nás niekto opýtal, či sme sestry, jednohlasne sme odpovedali, že dvojičky. Nosili sme rovnaké z Burdy ušité šaty, takže nám aj uverili.

Teraz sme sa stretli po dlhšej dobe sami bez detí. Chvíľku pre seba sme si našli a ukradli. Bolo to ako kedysi. Akoby neprešiel ani deň. Nie je už toľko času na seba, no spomienky, spôsob myslenia, mentálne prepojenie nemá záručnú dobu. Stále sme to my. Ja a moja sesternica, sestra, dvojička... Namiesto frajerov a pubertálnych blbostí preberáme deti, choroby rodičov, prácu, starosti aj útechy.

Keď vystriem ruku, viem, že nájdem tú jej. Nech je kdekoľvek na svete, vždy vie, čo povedať. Je o krok dopredu, lebo je staršia. Zasa sa jej na jeseň budem smiať v deň narodenín, že je staršia odo mňa. A ona mi zasa so smiechom povie. Počkaj, o týždeň. 

 

Prečítajte si aj Tak, kto je vinný?