|
Bola som na výstave súčasného výtvarného umenia venovanej téme utečencov. Výstava neponúka hodnotenie tejto témy, skôr otvára priestor na diskusiu, a možnosť byť otvorený názorom a pohľadom. Je na nej jedno umelecké dielo - veľký oranžový kontajner. Keď vojdete dovnútra, zažijete pocit, aký zažívajú utečenci prepravujúci sa stovky kilometrov bez vzduchu, svetla, priestoru. Jedine s tým rozdielom, že vy môžete kontajner kedykoľvek opustiť, oni tú možnosť nemajú. Simulácia je pomerne autentická a pocit vo vnútri kontajneru vám spôsobí zimomriavky na tele.
Keď som vychádzala po chvíli von, počula som pani v strednom veku ako hovorí svojej dcére, že ona dnu určite nejde, lebo si to vie predstaviť a nepotrebuje to zažiť. Dcéra dnu šla, matka čakala vonku. Neviem, či je to vekom, alebo mentalitou, ale je v nás silno zakorenené popieranie. Myslíme si, že keď niečo neuvidíme, alebo nezažijeme, alebo predtým zatvoríme oči, prestane to existovať. Neprestane.
Poznám množstvo žien v staršom veku, ktoré nechodia k lekárovi na pravidelné kontroly. Nechodia na povinné vyšetrenia, nevyšetrujú sa sami - napríklad preventívne vyšetrenie prsníkov. Vraj načo? Veď keď ma nič nebolí, načo budem chodiť po doktoroch. Väčšina z nás nechce počuť zlé veci. Keď o tom neviem, neexistuje to. Nehovoríme o smrti, lebo na ňu nechceme myslieť. Nehovoríme o ťažkých témach, nenavštevujme terapeutov, lebo veď načo? Potom zrazu príde moment, keď niekoho stretneme na ulici, on nám položí nevinnú otázku a z nás sa vyvalí lavína emócií. To, čo sme tak dlho skrývali, popierali a tvárili sa, že neexistuje, je zrazu reálne.
Množstvo ľudí číta bulvár, sleduje nezmyselné reality šou a snaží sa žiť životy úplne neznámych ľudí, len aby nemusel žiť svoj vlastný. Nechceme pozerať správy ani čítať noviny, nechceme sa baviť o utečeneckej kríze a radšej ani o politike. Lenže ak nás niečo obklopuje a deje sa nám to, tak sa nás to pravdepodobne týka. A mali by sme to minimálne pripustiť a začať tomu čeliť. Nezachránia nás ostnaté ploty, ktoré okolo seba postavíme, ani tie, ktoré postavíme v sebe. Choroby, krízy, politická situácia, to všetko je tu na to, aby sme niečo urobili. Nie s utečencami, s politikmi, ale sami so sebou. Ak nič neurobíme a iba zavrieme oči, tak to bolieť neprestane.
Prečítajte si aj Mnohouholníky vzťahov
