|
Zuzana Petková dnes pôsobí v týždenníku Trend. Písala o kauzách ako Nástenkový tender, Kauza Harabin, či o momentálne aktuálnej Kauze Bašternák, kvôli ktorej ju vypočúvala NAKA. So Zuzanou som sa rozprávala nielen o jej práci, ale aj o tom, prečo ženy častejšie poukazujú na korupčné aféry. Zuzana Petková žije v Bratislave a spoločne s manželom vychováva dvoch synov.
Kedy sa zo Zuzany Petkovej stala investigatívna žurnalistka odhaľujúca veľké politické kauzy?
„Moja prvá väčšia investigatívna kauza nesúvisela s politikou. Týkala sa Trenčianskej univerzity a kúpených diplomov. Bolo to tak pred desiatimi rokmi a na základe mojich článkov vtedy odvolali rektora a odobrali akreditáciu jednému z programov. Zapáčilo sa mi, že moje informácie viedli k náprave nejakého problému a začala som písať investigatívne veci, aj tie, ktoré súviseli s politikou. S vyvodzovaním zodpovednosti u politikov to však také jednoduché nie je.“
Vráťme sa na začiatok tvojej novinárskej kariéry. Po skončení vysokej školy si začala pracovať v tlačovej agentúre SITA. Zotrvala si v nej pomerne dlho. Čo pre teba znamenala práca pre agentúru, čo ťa naučila?
„Najmä vyhodnocovať informácie a selektovať tie najdôležitejšie. V SITA som začínala v období mečiarizmu, súperili sme so štátnou agentúrou TASR, ktorá bola poplatná vláde. Mala zdroje aj viac redaktorov. My sme stavali na nezávislosti a rýchlosti. Keď som išla na svoju prvú tlačovku, šiel so mnou starší kolega. Pamätám si, že to bol brífing Demokratickej strany, ktorý spravidla trval vždy viac než hodinu a rozoberali na nej niekoľko tém. Poctivo som si všetko nahrávala a písala, keď sme vyšli z tlačovkovej miestnosti, kolega mi vrazil do ruky mobil, nech diktujem správu. Len tak, z hlavy. Povedal, že len to, čo si bezprostredne pamätám, je dôležité. A tak to aj bolo.“
Bola si vtedy pomerne mladá, ako na teba reagovali politici? Bolo ťažké vydobiť si ich rešpekt?
„Mladí sme boli všetci. V tom čase to bol taký trend, že ľudia v novinárskej profesii dlho nevydržali. Po pár rokoch praxe, keď získali kontakty, odišli pracovať spravidla do oblasti PR, ktoré bolo lepšie platené.“
Zažila si v tej dobe ako novinárka aroganciu a silné ego politikov?
„Najhoršie to v tom čase bolo na tlačovkách úradu vlády. Za vlády Mečiara vymýšľali rôzne veci, aby nás nemuseli vpustiť dnu. Napríklad, že sme nevhodne oblečení. Kolega z Rádia Twist sa raz zo žartu obliekol do kroja. Jeho sa vyhodiť neodvážili, lebo akoby to vyzeralo, keby slovenský kroj vyhlásili za nevhodné oblečenie. Neskôr si pamätám mnohých ďalších politikov, ktorí sú doteraz aktívni vo vysokých funkciách. Jeden z nich je mimoriadne šarmantný, keď sa zapne kamera, ale medzi štyrmi očami dokáže byť veľmi arogantný.“
Zo SITA si prešla do Pravdy ako zástupkyňa šéfredaktora. Vysoká pozícia a veľká zodpovednosť. Ako si s odstupom času spomínaš na toto obdobie?
„Ako na jedno z najkrajších období v mojej práci. Ale nie kvôli funkcii, kvôli absolútnemu pocitu slobody. V tom čase vlastnil Pravdu britský vydavateľ DMGT a vôbec ho nezaujímal obsah. Navyše sa v redakcii stretlo množstvo skvelých novinárov, súčasný šéfredaktor Forbesu Juraj Porubský, český novinár Petr Šabata, Mária Benedikovičová, Matúš Burčík, ale aj ďalší. Otvárali sme mnohé kauzy prvej Ficovej vlády, napríklad prípad známy neskôr ako nástenkový tender. Mám pocit, že táto absolútna sloboda v tom čase najviac hnevala tých, čo boli pri moci. Premiér Fico vtedy začal verejne útočiť na britského majiteľa Pravdy, ktorý podľa mňa ani netušil, čo tu na Slovensku riešime. Vyťahoval starú historku z II. svetovej vojny, keď vlastník DMGT krátko podporoval Hitlera. Napokon to skončilo tak, že nás DMGT predalo. Nový majiteľ, ktorým bola neznáma firma Florena potom vymenil celé vedenie a odišli možno aj dve desiatky redaktorov. „
Tvoj odchod z Pravdy bol pomerne dramatický. Čo sa odohralo?
„V jeden deň prišlo nové vedenie a dohodli sa na odchode s vtedajším šéfredaktorom Jurajom Porubským a so mnou. Na ďalší deň sme už nepracovali, nasledoval nás hlavný editor a ďalší zástupca šéfredaktora Juraj Fellegi, ktorý je dnes vedúci vydania v RTVS. Čo bolo ďalej neviem povedať, lebo to mám len z počutia. Už som nebola priamym svedkom, ale odišli takmer všetci reportéri, ktorí dovtedy písali o kauzách a problémových veciach – čiže tí, ktorí boli problematickí pre Smer. Bolo to niekoľko mesiacov pred voľbami v roku 2010.“
Z Pravdy si prešla do SME a k tomuto obdobiu sa vzťahuje kauza, vďaka ktorej ťa začala aj široká verejnosť intenzívne vnímať ako investigatívnu novinárku. Kauza Harabin a trestné stíhanie. Ako k tomu došlo?
„Keď to porovnáme s trestným stíhaním, ktorému teraz čelíme s kolegyňou Xéniou Makarovou pre články o kauze DPH, bola to v podstate hlúposť. Písala som o súdnictve a aj o Štefanovi Harabinovi, ktorý bol vtedy minister spravodlivosti a neskôr predseda Najvyššieho súdu. Jeden z doplnkových článkov sa týkal jeho manželky, ktorá bola zamestnaná na Ministerstve spravodlivosti. Text bol o tom, či mala nejaké špeciálne privilégiá a v rámci neho som zverejnila výšku jej funkčného platu ako úradníčky. Údaj mi poskytlo samotné MS SR na základe žiadosti podľa infozákona. Harabin podal trestné oznámenie a ja som bola stíhaná za zneužitie osobných údajov.“
S českým novinárom Tomášom Němečkom.
Ako si prežívala vypočúvanie v tejto tejto kauze? Cítila si strach? Vyšetrovanie sa ťahalo pomerne dlhé obdobie. Bola si v tom čase mamou školopovinného dieťaťa a hrozilo ti dokonca väzenie.
„Spočiatku som to brala ako srandu, bolo to absurdné a tak som predpokladala, že polícia musí stíhanie v krátkom čase zastaviť. Ale trvalo to dva roky a smerovalo k obžalobe. Na policajné výsluchy som bola zvyknutá, nebolo to prvé trestné oznámenie v súvislosti s mojím článkom. Ibaže toto začalo byť otravné. O stíhaní informovali médiá, volala mi vystrašená mama, aj ďalší príbuzní.“
Teraz pracuješ v Trende, čiže v ekonomickom týždenníku. A tým sa dostávame ku kauze vratiek DPH, neskôr pomenovanej ako kauza Bašternák. Práve Trend poukázal na jej prepojenie s politickými špičkami vlády - ministrom Kaliňákom a bývalým ministrom Počiatkom. Trestné stíhanie na seba nenechalo dlho čakať. Ako to celé vnímaš?
„Ako pokus zastrašiť iné médiá a novinárov, aby v téme nepokračovali a ako demonštráciu moci. Ministri mali možnosť sa k celej veci vyjadriť, ich stanoviská boli publikované v Trende, ministra vnútra Róberta Kaliňáka sme požiadali aj o rozhovor, ponuku nevyužil. Namiesto toho podal trestné oznámenie.“
Myslíš si, že sa táto kauza vyšetrí a bude vyvodená aj politická zodpovednosť?
„Nie, ani žiadna iná závažnejšia politická kauza. Tak je nastavený systém, aby sa nič nevyšetrilo. Musela by nastať chyba v Matrixe (smiech). Policajného šéfa predsa menuje minister vnútra, ktorého by polícia akože mala riešiť. Generálneho prokurátora a špeciálneho prokurátora volí v parlamente vládna väčšina. A prokuratúra je na Slovensku absolútne monokratická, to znamená, že aj keby sa našiel odvážny prokurátor, jeho nadriadený ho môže zastaviť.“
Práve pred pár dňami, hneď na začiatku nového roka, minister Kaliňák ku kauze Bašternák vyhlásil: “Korupciu v najvyšších kruhoch nemožno stíhať, pretože neexistuje.” Rovnako aj polícia odmietla vyšetrovať podozrenie ministra Kaliňáka a exministra Počiatka z korupcie. Ako vnímaš tieto dve skutočnosti vzhľadom na to, čo o celej kauze vieš?
„Ministrov výrok v kontexte správy o odmietnutí trestného oznámenia vyznel ako výsmech do tváre občanom. Zároveň je to potvrdenie stavu, v akom sa Slovensko nachádza. Je naivné si myslieť, že by podriadení vyšetrovali vlastného ministra. Preto bol na mieste tlak médií, aby minister po kauze Bašternák odstúpil a to aj v prípade, keby bol čistý. Len tak by totiž polícia mohla nezávisle vyšetrovať a vierohodne prípad uzavrieť, a to aj v jeho prospech.“
S novinárkou Xeniou Makarovou pred rumunským protikorupčným úradom DNA.
Korupcia. Slovo, ktoré rezonuje na Slovensku stále viac a to vo všetkých oblastiach verejného života. Si človek, ktorý počas svojej profesionálnej žurnalistickej cesty prišiel do kontaktu s množstvom káuz. Nedávno si robila rozhovor so šéfkou rumunského protikorupčného úradu Laurou Kövesi, ktorá pomáha Rumunsku zbavovať sa korupcie a posiela pred súd „veľké ryby“. Ako to, že v Rumunsku je možné kauzy riešiť?
„V Rumunsku má tento úrad absolútnu nezávislosť. Má vlastnú políciu, ktorá nepatrí pod ministerstvo vnútra. Prokurátori majú rozsiahle právomoci a v neposlednom rade je to aj osoba prokurátorky, ktorá ich vedie - Laury Kövesi. Tieto veci dohromady priniesli Rumunsku úspech, hoci teraz vo voľbách nezvíťazila práve strana naklonená boju proti korupcii.“
Hovorí sa, že ženy sú menej korumpovateľné ako muži a že práve ženy sú na miestach, kde pomáhajú odhaľovať, či poukazovať na korupčné aféry. Príklady máme v spomínanom Rumunsku, v Česku a v posledných mesiacoch v osobe Zuzany Hlávkovej aj u nás. Myslíš si, že ženy majú väčší zmysel pre čistú hru v politike aj živote?
„Nemám rada delenie sveta na mužský a ženský. Páchatelia korupcie vo vysokých politických funkciách sú viac muži možno aj preto, že na najdôležitejších postoch v krajine máme stále viac mužov ako žien. Ale je fakt, že v rovnakom čase sa v Česku aj Rumunsku vyskytli ženy, ktoré dostali nálepku bojovníčok proti korupcii. Podobná otázka, akú si položila, napadla aj mne a dala som ju Laure Kövesi. Odpovedala, že bez ohľadu na pohlavie, sú v Rumunsku prokurátori a policajti odhodlaní ísť proti korupcii aj keď im to neprinesie pohodlie, ale naopak. Ja mnohých takých poznám aj na Slovensku, taktiež sudcov. Dúfam, že im pomery na Slovensku začnú nielen prekážať, ale postavia sa proti nim. A ozvú sa, tak ako sa teraz začali ozývať mladí úradníci v štátnej správe.“
Okrem toho, že si novinárka, si aj mama dvoch synov. Jeden má 15 rokov a druhý rok a pol. Aké je to skĺbiť tak náročnú profesiu akou je novinárčina a najmä práca v denníku či týždenníku so starostlivosťou o deti.
„Staršieho syna vychovával najmä môj muž. Keď bol malý, pracovala som v denníkoch. Odchádzala som do práce ráno a vracala sa o deviatej večer po uzávierke. Pri mladšom synovi sa snažím nezopakovať podobnú chybu. Práca v týždenníku nie je až taká časovo náročná a momentálne píšem na honoráre najmä z domu.“
Druhý syn sa ti narodil, keď si mala 40 rokov. Máš možnosť porovnávať. Je materstvo po 40-tke iné?
„Je super. Nemám pocit, že mi niečo vonku uniká. Väčšinu vecí som si už odžila, som pokojnejšia, vyrovnanejšia. Neutekám hneď pri každom zdravotnom probléme k lekárovi, lebo pri väčšine príznakov viem, že o nič nejde. Trochu ma desí , či budem rozumieť jeho svetu, keď bude v puberte. Už pri staršom synovi mám niekedy problém pochopiť, na čom sa mladí ľudia dnes bavia.“
Myslíš si, vzhľadom na to, ako vnímaš túto krajinu a vidíš kam sa za tie roky vyvinula, že tvoje deti zostanú žiť a študovať na Slovensku?
„Dúfam, že pôjdu študovať do zahraničia, aby mali aj iné skúsenosti a rozmer ako ten slovenský. Kde sa potom usadia, je mi v podstate jedno, najmä nech sú šťastní. Ale bola by som rada, keby bolo Slovensko takou krajinou, v ktorej by chceli zostať žiť. Skúšam preto robiť, čo sa dá a čo viem.“
Ako skúsenú novinárku sa ťa chcem ešte spýtať na jednu vec. Dôveryhodnosť serióznych médií oproti rôznym konšpiračným webom. Mnoho ľudí má pocit, že si prečíta čokoľvek na internete, akýkoľvek blog, správy, ktoré majú s realitou spoločných asi 10% a že sú dostatočne informovaní. Následne tieto veci šíria ďalej ako overené fakty. Nevedia rozlišovať medzi serióznymi informáciami a neserióznymi. Je úloha novinára seriózneho média v tejto dobe ťažšia?
Prečítajte si aj Korupciu na Slovensku najviac nahlasujú ženy
