|
Ako to celé vzniklo? Ako sa zrodil nápad spraviť akciu, kde sa dá bez peňazí dostať k pekným veciam?
Manik: „Celé to vzniklo na základe toho, že ľudia majú strašné prebytky. Úplne zbytočne škrečkujú oblečenie a predmety, ktoré vlastne nevyužívajú. Častokrát nakupujú len zo zvyku, že za socíku bolo niektorých vecí menej alebo teda skôr, že neboli. Ľudia majú tendenciu napĺňať skrine všelijakými peknými, ale aj nie úplne potrebnými vecami. Jednoducho, taká tá zberateľská mánia dodnes pretrváva. Niekedy človek zistí, až keď sa sťahuje, že má plné skrine oblečenia, čo nemal niekoľko rokov na sebe a kníh, ktoré nikdy nečítal alebo hračiek, čo dostáva. Tak vlastne vznikla takáto akcia, kde ľudia môžu tieto veci, ktoré nie sú určené na vyhodenie, niekomu venovať. To je základná myšlienka, urobiť radosť sebe alebo niekomu druhému. A navyše tým podporujeme recykláciu.“
Ako to funguje?
Manik: „Prídeš tam, vyšliapeš si pár schodov, pretože to bude v dúbravskom kulturáku a prinesieš rôzne veci. Bude tam náš tím dobrovoľníkov, ktorí pomáhajú, aby bola táto akcia čo najsvižnejšia, najlepšia a aby to celé fungovalo.“
Keď som sa o tejto akcii bavila s rôznymi ľuďmi, našli sa aj takí, čo boli v šoku – to si iba tak prídem a niečo si vezmem alebo donesiem? Zadarmo? Jednoducho si to nevedeli predstaviť.
Zuzka: „Je to jednoduché. Je nejaký väčší priestor, kam od rána chodia ľudia, ktorí veci prinášajú a potom prichádzajú aj ľudia, čo si niečo z toho vyberú.“
Čiže, keď sa človeku niečo zapáči, tak si to proste zoberie?
Zuzka: „Áno, jednoducho si to zoberie“
Iba tak?
Zuzka: „Áno, iba tak. Keď prišli ľudia, čo váhali a nevedeli, či si môžu len tak niečo zobrať, ujali sa ich dobrovoľníci. Tí im ukázali, kde môžu vyložiť veci, čo priniesli a kde si môžu niečo iné vybrať. Teraz ideme tento systém troška zmeniť. Doteraz to bolo tak, že ľudia sami donesené veci aj rozkladali, no vznikal tam neporiadok. Po novom ten, kto príde s vecami, nám ich nechá na vyhradenom mieste - stanovišti. Len nám povie, čo približne priniesol. A dobrovoľníci to potom roznesú po hale do oddelení, ktoré vytvoríme. Takže ľudia len vybehnú schodmi, ako povedal Manik, prinesené veci nechajú na stanovišti a potom pôjdu do miestnosti, kde nájdu dámske, pánske a detské oddelenie, bytové doplnky, knihy a hračky.“
MANIK je zakladateľ spoločného komunitného Projektu Život, autor a koordinátor celoslovenskej Zóny bez peňazí a organizátor najväčšieho prírodného festivalového jarmoku Drienok. V Bratislave založil prvú komunitnú záhradu v Lamači, je autorom iniciatívy Lesy bez odpadkov, ktorou zapojil Slovensko do celosvetovej akcie Clean Up the World.
ZUZKA MAČUROVÁ pracuje v neziskovej organizácii LEAF, ktorá pripravuje vzdelávacie a rozvojové programy pre mládež. Zóna bez peňazí v Dúbravke bude zatiaľ prvá, ktorú organizuje. Symbolicky, možno práve preto, že v Dúbravke vyrastala a v súčasnosti tu aj žije.
Prídu aj zberači a berú všetko
Koľko si ľudia tak v priemere berú? Odchádzajú s pár vecami, taškou či vrecami? Majú mieru?
Zuzka: „Hocijakí ľudia tam chodia. Ako na ulici. Tiež tam stretneš rôzne typy ľudí. Prídu takí, čo len donesú svoje veci a odídu. A potom aj takí, čo si zopár pekných vecí vyberú pre seba. Ale nájdu sa aj zberači.“
Manik: „V menších mestách prebieha bližší kontakt medzi ľuďmi. Ľudia sa lepšie poznajú, je tam väčší ostych. Je im divnejšie si niečo vziať od niekoho, koho poznajú. Vo veľkých mestách je to skôr o tom, že ľudia viac darujú ako si berú. Je tam väčšia anonymita, no nie je tam taký veľký dopyt po veciach. V tých menších ľudia viac berú, ale až keď sa nikto nepozerá. Stále majú v sebe rešpekt. Proste nie sú zvyknutí, že si niečo môžu vziať zadarmo. Fungujú také štyri levely. V prvom prípade prídem a len beriem. Druhá možnosť je, že prídem a len dávam. V treťom prípade aj dávam aj beriem. Alebo prídem a nič neberiem. A vlastne je ešte piaty level, že vôbec neprídem. Ľudia, čo veci doniesli sú rozdelení na dve skupiny – jedna pri tých svojich veciach vyslovene čakala na niekoho, kto si tú vec zobral, aby prebehol očný kontakt. Proste si robili radosť tým, že niekoho potešia. A potom tá druhá, ktorej to bolo úplne jedno. To sú väčšinou bohatší ľudia, čo len donesú veci a idú preč. A v úvodzovkách sú radi, že sa toho zbavili.“
Teda, ak mám doma napríklad pekné hrnčeky a mám ich veľmi veľa a nepotrebujem ich..
Zuzka: „Alebo dostaneš niečo na Vianoce a úplne ti to nesadlo.“
Manik: „Napríklad xxxl bundu. Nie je tam myšlienka zbaviť sa vecí. Vypratať skriňu, aby som nemusel nič vyhadzovať. Ale skôr, že mám pekné veci, chcem ich niekomu dať, aby sa ten človek potešil. Urobiť niekomu radosť nezištne.“
A čo s tými vecami, čo si nikto nevezme?
Zuzka: „Posúvame ich ďalej. Veci, čo zostanú a budú pekné a použiteľné, darujeme neziskovým organizáciám, ktoré sa venujú ľuďom v núdzi. V minulosti ľudia občas neodhadli, aké veci vybrať a priniesli napríklad príliš staré alebo obnosené oblečenie. Na toto sme po novom vymysleli celkom jednoduché riešenie. V miestnosti budú vyhradené krabice, do ktorých budeme hádzať takéto nepoužiteľné veci. Tieto potom dáme ku kontajnerom pre bezdomovcov.“
Čo najviac zostáva?
Zuzka: „Najviac zostáva oblečenia. Bytové doplnky a knihy celkom idú. A dohodli sme sa, že ak tentoraz zostanú nejaké knihy, posunieme ich do knižnice v Dome kultúry Dúbravka.“
Najväčšia Zóna v Dúbravke
Koľká Zóna to je, kde všade už prebehla?
Zuzka: „Zóna prebieha celoslovensky. Postupne sa pripájali mestá, ktoré zaujala tá myšlienka. Ľudia, čo si to prečítali na internete alebo poznali Manika si povedali, že tiež niečo také zorganizujú.“
Manik: „Naposledy sa v novembri zapojilo 60 miest. V budúcnosti chceme vždy poslednú novembrovú sobotu súčasne robiť Zónu bez peňazí po celom Slovensku minimálne v 50-tich mestách. Ide o to, aby to oslovilo čo najviac ľudí. Hlavne v tých destináciách, kde to skôr vyhľadávajú – teda juh, východ, sever Slovenska. Boli už tri celoslovenské akcie. Táto bratislavská, čo bude v Dúbravke, mala byť prvá v tomto roku, ale už nás niekto s nejakou lokálnou menšou predbehol. Bude to najväčšia Zóna doteraz. V obrovskom kulturáku. Keď som ráno pozeral udalosť na facebooku, tak okolo 400 ľudí sa chystá prísť. Ale bude ich aj viac. Je to jedna z mála akcií, ktorá nepotrebuje žiadnu reklamu. Ľudia si to povedia medzi sebou. Šíri sa to úplne bez marketingu.“
Koľko ľudí sa otočí na jednej Zóne?
Manik: „Okolo 400 až 500 určite. Dúbravka bude väčšia. Je tam dobrá dostupnosť.“
Prečo až teraz v Dúbravke? Obaja ste z Dúbravky.
Manik: „To sú všetko náhody. Bateliér, kde to bolo predtým a ktorý nám vychádzal v ústrety, bol dobrý v tom, že tam bol rovno bar. Bola tam veľká miestnosť, ale bolo to veľmi tmavé. Pôsobilo to dosť undergroundovo. Pôvodne to bolo o tom, že my medzi kamošmi si urobíme akciu a nám bolo jedno, aký je ten priestor. Teraz, keď sa toho chytila Zuzka, sme sa dohodli, že poďme skúsiť kulturák, je najväčší, čo tu máme. Tak sme boli za riaditeľkou a tej sa nápad zapáčil. Povedala, že jasné, nie je problém – bezplatne. Lebo to je pointa. Je blbosť, aby niekto pýtal nájom pre Zónu bez peňazí. To sa nám inak stalo. V niektorých mestách ľudia skúšali pýtať nájom za akciu na tých pár hodín. No tu nám vyšli v ústrety a podporili myšlienku. A aj preto Dúbravka, lebo je tu férový prístup.“
Ako hľadáte priestory?
Manik: „To je všetko o kontaktoch. To vždy bolo, bude a je základ pri takýchto akciách. Keď má niekto nejakých známych niekde a tí majú zase známych, tak sa dá všetko dosiahnuť. Vždy to treba skúsiť a opýtať sa. Maximálne Ti niekto povie nie.“
Zuzka: „Ešte som nestretla človeka, ktorému by som vysvetlila, čo je Zóna a povedal by, že je to blbosť. Zvyčajne každý povie, že wau, super vec. Sú príjemne prekvapení, že to funguje alebo sa chcú zapojiť.“
To svedčí, že sa pohybuješ v dobrej spoločnosti.
Zuzka: „Fakt?“
Manik: „Máš pocit, žeby to niekoho nenadchlo?“
A stretli ste sa aj s negatívnou reakciou?
Manik: „Stretli. Keď dôjdu kyseliny. To sú ľudia, čo si vôbec neuvedomujú o čom to je. A proste iba berú, lebo je to grátis. Čiže ľudia, čo nepochopia myšlienku, len si naberú Ikea tašky. Hlavne na východe máme problémy s rabovačmi. Baby, čo tam organizovali Zónu, mali dohodnutú výpomoc z mestskej polície. Ťažko vysvetliť miestnym Rómom, že si nemajú zobrať všetko, lebo je to zadarmo. A potom to nájdeme porozhadzované vonku. Ale zase im nechcem krivdiť. Lebo boli aj takí kultivovaní Rómovia, čo brali vyslovene len pár vecí konkrétnym ľuďom.“
Stačia kontakty
Koľko trvá príprava jednej Zóny? Čo všetko to obnáša?
Zuzka: „Nie je to také náročné. Ako spomínal Manik, treba využiť kontakty na nájdenie priestorov. Potom zorganizovať stretnutie dobrovoľníkov, na ktorom sa dohodne čo a ako. Na záver pár e-mailov a komunikácia na facebooku. Potrebný materiál ako vešiaky, plachty a krabice to sa doteraz vždy nejako našlo.“
Manik: „Nikto to nejako neriadi, že by nejako sekíroval. Proste každý prispeje tým svojim a zrazu wau.“
Zuzka: „A zrazu Zóna.“
Keď to niekoho nadchne a chce prísť pomôcť, tak čo má urobiť?
Manik: „Poviem ti príklad. Chystala sa táto akcia. Napísala mi jedna baba, že strašne rada balí veci a či môže prísť pomôcť. A už je na stretnutí dobrovoľníkov a na Dúbravskej Zóne bude baliť. Na ľudí reagujeme pozitívne. Jasne príď, ak sa ti to páči ostaň, ak nie tak choď preč.“
Tri podmienky pre organizátorov
Keď sa niekto rozhodne Zónu zorganizovať, čo mu poradíte?
Manik: „Najprv musí prejsť so mnou tri otázky. Ako prvé to musí byť stopercentne apolitická akcia. Nesmie byť za tým nejaký kandidát na poslanca, poslanec či starosta. Proste niekto, kto by si na tom vedel prihriať polievočku, že aj toto sme robili. Druhá vec je, že to nesmie byť komerčná aktivita – že sa tam dá napríklad vstupné a podobne. A tretia vec je, že za tým musí byť tá myšlienka. Niekto kto to robí preto, aby niekomu pomohol. Organizátorov po celom Slovensku je okolo 130. Väčšinou sú to baby. Lebo baby majú k tomuto bližšie ako chalani.“
Manik, ty organizuješ asi všetko, čo sa niekde mihne. Ako to stíhaš? Alebo je vás viac?
Manik: „Všetko sa dá, keď sa chce a ja chcem. Ale zase, aby nebolo too much Manik, tak preto sa zapájajú aj iní ľudia. Preto Zuzka. Ona je úplne skvelý človek na toto. Má skvelý pohľad na svet a práve preto som si ju tak nejako vybral.“
Banku vymenila za neziskovku
Tak poďme k Zuzke. Pracuješ – študuješ?
Zuzka: „Pracujem. Hneď po škole som začala robiť v bankovom sektore v oblasti ľudských zdrojov. Mala som vysoké ambície a hnala som sa, teraz už ani neviem za čím. Po štyroch rokoch som zistila, že ma tá práca už nenapĺňa. Jasné, že boli fázy, keď to bolo super, potom som však narazila na hranice korporácie a prestala som byť šťastná. Minulý rok vo februári som tam skončila a dala som si deväť mesiacov kariérnu prestávku. Bolo to vedomé rozhodnutie. Tento čas som si dopriala, aby som zistila, čo ma bude baviť. A tak som začala hovoriť áno príležitostiam, čo mi prichádzali do života. Či už išlo o rôzne výlety, prírodné festivaly alebo nové partie ľudí. A veľmi ma to ťahalo do prírody. Postretávala som rôznych ľudí, čo zmýšľali úplne inak ako tí v mojom starom svete. Zistila som, že sa mi to veľmi páči. Keď som si potom išla hľadať robotu, tak som hľadala aj týmto smerom. Teraz robím v neziskovke, čo sa venuje vzdelávaniu mládeže a rozvoju mladých ľudí.
Ako si sa dostala k Zóne?
Zuzka: „Keď som v novembri prvýkrát zažila Zónu, bola som úplne očarená. Počula som o tom, tak som sa šla pozrieť a pomôcť. Videla som, ako to celé funguje a mala som aj nejaké nápady ako to spraviť možno ešte lepšie, príjemnejšie a efektívnejšie – keď použijem bankovú reč.“
Takže využívaš aj skúsenosti z oblasti ľudských zdrojov.
Zuzka: „ Jasné, nechcem tú svoju predchádzajúcu prácu úplne zatratiť. Naučila som sa tam veľa vecí, ktoré viem teraz využiť v neziskovom sektore, ale aj pri organizácií takýchto akcií.“
Ako vidíš budúcnosť Zóny bez peňazí?
Zuzka: „Mne sa na jednej strane veľmi páči, že ľudia veci, ktoré nepotrebujú, prinesú a dajú ostatným. No na druhej strane je pre mňa strašidelné, aké obrovské množstvo vecí ľudia vlastne nepotrebujú. Do budúcna vidím dva smery ako Zónu posunúť. Jedným z nich je rozvíjať a vylepšiť ju a... neskôr ju celú zrušiť. Ale nie, srandujem, ale bolo by super, keby Zóna vôbec nemusela existovať. Keby ľudia kupovali a používali len to, čo naozaj potrebujú. V poslednom čase začínam viac rozmýšľať o témach ako je odpad, plasty a čo vlastne s nimi. Ale zatiaľ nemám riešenie. Sledujem rôzne stránky ako zero waste home, recyklujem a triedim odpad a podobne. Neviem ešte úplne preskočiť z toho svojho bývalého konzumného života do tohto, ale rozmýšľam o tom. A hľadám ako to prepojiť aj s touto akciou. Lebo Zóna môže mať na ľudí aj iný efekt. Napríklad ja mám od novembra, kedy som zažila prvú Zónu, veľký problém chodiť do obchodov a nakupovať oblečenie. Keď som videla, čo všetko ľudia priniesli. Napríklad toto, čo mám na sebe je zo Zóny, aj toto.“
Manik: „Najlepšie je vždy začať sám od seba. A to je super aj na Zuzke, že dokáže začať od seba a tak motivovať svoje okolie. Robí napríklad osvetu v práci – doniesla sklenené džbány, aby pili vodu z nich a nekupovali vodu v plastových fľašiach. Nedávno robila malú zónu u seba so svojimi kamoškami. To je skvelé, že dokáže takto motivovať ľudí zo svojho okolia. Ja v práci zase stále zhasínam svetlo všade, kde chodím.“
Zuzka: „Najprv z toho chceme spraviť pravidelnú, dobre zorganizovanú akciu. Dostať ju do povedomia ľudí a postupne sa s nimi začať rozprávať o tom, že chodíme sem x-krát do roka a pozrite sa na to, koľko vecí tu stále je. A hľadať spôsoby, ako tie kopy oblečenia postupne znižovať.“
Myslíte si, že ľudia sa postupne menia? Že je stále viac ľudí, čo má dosť konzumného života?
Manik: „Nie, lebo to ľudia neriešia. Je malá pravdepodobnosť, že si to ľudia viac uvedomujú. I keď je ich stále viac. Na Slovensku je päť miliónov ľudí. My sa pohybujeme v malej bubline a v rámci nej spoznávame ďalších a ďalších ľudí. Tak sa nám zdá, že je toho viac. Dajme tomu, že v tej bubline je stotisíc ľudí, my poznáme päť tisíc. Ak spoznáme všetkých stotisíc, vtedy nakukneme spoza tej bubliny. Až potom to budú reálne výsledky, lebo až vtedy začneme oslovovať bežných ľudí.“
