Do zmenárne prišla na vlastnom aute a precízne zaparkovala. Zvonku vyzeralo auto ako každý iný crossover, ale vnútri malo špeciálne vybavenie. Predĺžené pedále, špeciálny podsedák pre vodičku a automat. Viktórii Savkovej ho upravili na miestu. Devätnásťročná študentka práva má od narodenia rázštep chrbtice a syndróm pripútanej miechy. Meria iba 137 centimetrov.

“Na vozovku teda nedovidím, museli mi vyrobiť špeciálny podsedák, takže v aute stále sedím ako dieťa, akurát za volantom,” smeje sa Viktória. Počas zmenárne sa smeje často, až nákazlivo. Rýchlo pri nej zabudnete na to, že vôbec nejaké zdravotné postihnutie má, hoci určuje každý deň jej života.   

 

 Foto - Lucia Žofčíková

 

“Keď som sa narodila, lekári mame povedali, že nebudem ani chodiť, ani sedieť. Chodili sme na rehabilitácie a bojovali s tým, v Kováčovej som bola asi 11-krát. Dnes chodím, aj sedím a žijem si svoj vlastný život. Naučila som sa nevzdávať sa,” hovorí Viki. Keď chodí, kríva, lebo má skrátenú nohu, na ktorej vôbec nemá svaly. “Noha je ochrnutá od kolena dole. Od narodenia som mala na nohe sadru, svaly nemohli rásť,” vysvetľuje. Preto ako dieťa nemala šancu chodiť do normálnej škôlky. “Chodila som do sanatória pre postihnuté deti, hoci som sa od nich odlišovala. Boli tam aj deti s Downovým syndrómom a deti na vozíčku. Ja som sa vždy brala, že som zdravá a tak sa beriem aj dnes, mám len skrátenú nohu,” hovorí úprimne.

 

 Foto - Lucia Žofčíková

 

Do školy už išla ako ostatné deti v Humennom, kde sa narodila a donedávna žila. “Bola to cirkevná škola, ktorú som si vybrala hlavne preto, že tam bolo už aj 8-ročné gymnázium,” hovorí. Obmedzenia takmer nemala, akurát dostala učebnice dvakrát, jedny mala v škole a druhé doma, aby ich nemusela nosiť v taške. Inak sa v škole cítila výborne. “S niektorými spolužiakmi som prežila aj 12 rokov a sú pre mňa ako rodina, ktorá ma prijala takú, aká som. Nikdy sa mi nesmiali, naopak, zobrali ma do partie, brali na všetky žúrky. Na ľudí okolo seba som mala vždy šťastie,” smeje sa Viki.  

 

  Foto - Lucia Žofčíková

 

Viktória sa učila výborne, mala čisté jednotky. Na Právnickú fakultu Univerzity Komenského do Bratislavy ju prijali bez prijímacích skúšok a dnes má za sebou prvé dva semestre. “Ja som pedant, veľmi na sebe makám a stále sa učím. Chcem niečo dokázať,” hovorí odhodlane. Viktória by raz chcela byť právničkou, sníva o to od malička. Chce pomáhať ľuďom, ktorí majú problémy. “Trochu je to dané aj našou situáciou v rodine. Rodičia sa rozviedli a môj otec na mňa prispieva veľmi málo. Súdime sa. Mala som s otcom dobrý vzťah, ale potom mi povedal veci, ktoré by dcéra nemala od otca počuť. Dlho sa s ním už nerozprávam a nestretávame sa,” hovorí Viki.

 

 Foto - Lucia Žofčíková

 

Právnické argumenty musí 19-ročná študentka používať nielen v spore s otcom, ale aj v boji o príspevky od štátu na seba ako osobu so zdravotným postihnutím. To, že do zmenárne prišla na aute, nebolo vôbec jednoduché. “Časť peňazí na kúpu auta a hlavne úpravy, bez ktorých šoférovať nemôžem, sme museli zohnať z vlastných zdrojov. Mama s jej priateľom sa zúčastnili Behu Devín, babka obtelefonovala rodinu a ukázalo sa, že vieme držať pohromade,” hovorí Viki. Keď auto dostala, musela ho prihlásiť v Humennom, kde má stále trvalé bydlisko. Ale nemala ešte predĺžené pedále. “Takmer 500 kilometrov som šoférovala na špičkách, v tuneli Branisko mi už tak tŕpla noha, že sme museli zastaviť na prvom odpočívadle,” opisuje. 

 

  Foto - Lucia Žofčíková

 

Keď dostala auto, vzali jej preukaz zdravotne postihnutej osoby, čím stratila príspevok na sprievodcu. “S autom sa prepravím po cestách, ale sprievodcu potrebujem v obchode, kde nedočiahnem na regále, alebo potrebujem jeho pomoc na chodníku,” hovorí Viki. Jednu topánku má špeciálne vyvýšenú, v zime sa jej však na podrážku lepí sneh, takže si ju musí každé dva kroky oprášiť, aby nestratila rovnováhu.

 

 Foto - Lucia Žofčíková

 

Proti rozhodnutiu sa odvolala a dnes už sprievodcu opäť má, užíva si aj auto, ktorú pre ňu znamená veľkú slobodu. S rodinou sa presťahovali do Bratislavy, o čom snívala celé detstvo.  “Ako dieťa som trasu Humenné – Bratislava robila kvôli lekárom veľmi často. Bolo to osem hodín cesty. Mama to prestala počítať pri čísle 69. A teraz bývame tu,” teší sa. Viktória Savková študuje právo a pracuje v kozmetickej firme. Kozmetike a móde sa venovala ako blogerka a firmu oslovila svojimi nápadmi. Keď jej robili make-up, odborne si vyberala odtiene i značky. Rada sa dobre oblieka, hoci nakupovať musí v detskom oddelení a maximálne jej padne XS.  

 

 Foto - Lucia Žofčíková

 

Viktória Savková sa nepýta, prečo sa to stalo práve jej. “Naučila som sa na život pozerať inak a nerozčuľujem sa pre maličkosti. Mám svoj život rada a mám veľké plány. Chcem byť právničkou a mať raz vlastnú rodinu, aj keď je na to ešte skoro, veď mám len 19 rokov,”smeje sa Viki. Kým jej v zmenárni zmenili vlasy a make-up, ona zmenila náš pohľad na to, z čoho sa v živote naozaj oplatí tešiť.

 

Pozrite si premenu na videu Lucie Žofčíkovej, kde Viktória Savková hovorí, čo pre ňu znamená krása: 

 

Prečítajte si aj Zmenili sme tanečnicu z Lúčnice, ktorá učí mamy tancovať s deťmi v šatke