"Sochárstvo je ťažké umenie. Maliarok hocikoľko. Sochárok málo. Maliarka nikoho nezadiví, pred sochárkou sa zastavíme.” Citáciou Jozefa Cincíka z tridsiatych rokov minulého storočia začína úvodný text k výstave Sochárky, ktorú otvorili tento týždeň v SNG pod kurátorským vedením Vladimíry Büngerovej.
Výstava je veľmi jedinečná už len tým, že umenie žien v sochárstve na Slovensku zatiaľ nikto takto podrobne nezmapoval.
Prechádzajúc sa medzi sochárskymi skvostami ženských sochárok sa zamýšľam nad tým, aké to bolo, a stále je, tvoriť v mužskom svete. Sochárstvo bolo odjakživa dominantou mužov, hlavne vďaka sile, ktorá je na to potrebná.
Ženy, ktoré sa chceli sochárstvom zaoberať, si preto našli vlastné spôsoby vyjadrenia. Tvorili sochy z materiálov, ktoré im boli blízke, často neobvyklé. Vytvárali jedinečné inštalácie a do svojich prác dávali ženskosť, krehkosť a ladnosť.
“Vo väčšine historických kultúrnych tradícií bola žena spájaná skôr s citom a prírodou, než s rozumom a kultúrou, v opozícii voči mužovi je definovali najmä emocionalita, telo a pasivita.” Citujem z kurátorského textu k výstave.
História teda potvrdzuje tézu, že my ženy prinášame cit, prírodnosť – blízkosť k prírode, pokoj, harmonickosť. Prečo sa teda snažíme v súčasnej, silne patriarchálne orientovanej spoločnosti, o presný opak?
Súčasná žena pracuje toľko, ako muž, ak nie viac. Stále sa snaží svojmu okoliu dokazovať, že má hodnotu v mužskom svete, lebo popri výchove detí stíha aj pracovať 10 hodín denne, starať sa o domácnosť….
A stále má pocit, že to nie je dosť. Prečo máme samy na seba tak nezmyselné nároky? Prečo si tak, ako ženské sochárky nevytvoríme vlastné jedinečné svety zložené z materiálu, ktorý nám je blízky?
Sme úplne iné ako muži, čo nám dáva možnosť vynikať a rásť. Naša inakosť je podľa mňa pozitívom a nemali by sme ju potláčať. Prečo si uberať vlastnú ženskosť a snažiť sa neustále súťažiť a bojovať? Niekedy sa divíme, prečo nie sme v mužskom svete úspešné. Možno preto, že by sme si mali vytvoriť ten svoj, ktorý sa bude s mužským dopĺňať a tvoriť harmóniu.
Prechádzajúc sa pomedzi neuveriteľne silné diela sochárky českého pôvodu Márie Bartuszovej si uvedomujem, akú obrovskú silu môžeme vyjadriť krehkosťou.
Bartuszová pracovala vo svojich dielach veľmi výrazne s archetypálnym tvarom vajca, symbolizujúcim počiatok, dokonalosť, materstvo, plodnosť a celistvosť. Jej diela vo mne otvárajú nový svet. Ženský svet, avšak bez "ženských zbraní”. Trochu iný, ako doteraz.