|
Najskôr prišla éra Depeche mode a všetko bolo čierne. Kvôli NEMU som sa obliekala do dlhých sukien a čiernych košieľ. Nosili sa čierne mrkváky a topánky po babičke. Pojmy ako vintage, či hipster boli vtedy v nedohľadne, ale v podstate bol štýl obliekania veľmi podobný.
Potom prišiel návrat hippie štýlu. Kúpila som si prvé zvoňáky a vlastnoručne na ne vyšívala kvetinky. Kvôli chalanom sme nosili dlhé vlasy na cestičku, široké čelenky a v ušiach nám neustále hral The Doors. Boli 90-roky, boli sme bohémky, ktoré chodili na vernisáže a čítanie poézie, v ruke sme neustále žmolili Kafku, Virginiu Woolfovú alebo knihu Nikto to tu neprežije a boli sme v permanetnej depke. Na očiach čierne linky, v srdci tma.
Prvá veľká láska ma zastihla v období Velvet Undergroud, čítania beatnickej poézie a Sylvie Plathovej. ON počúval The Smiths, Clash, Joy Division, mal rád post punk a brit pop. Rifľové bundy sme nosili potrhané a kožené tiež. Kvôli NEMU som sa zmenila na punkerku a neskôr na nezávisláčku. Vysoká škola nejako prešla popri nás a skôr sme ju trávili pri víne a dlhých filozofických debatách. Čítali Joyca, Sartra, Prousta, Dostojevského, žili sme existencionalisticky.
Po prvej láske prišla druhá a ja som sa presunula do štýlu znalkyne výtvarného umenia. Čas som trávila na vernisážach, sledovala modernu, postmodernu, contamporary art, učila sa pojmy ako video art, land art, light art a neviem aký art. V byte nám prespávali umelci z celého sveta a nejako sa popritom stalo, že sme sa stihli zobrať, splodiť a vychovávať syna. Naše manželstvo aj život boli jedno veľké konceptuálne dielo.
Tak ako meníme spoločnosť, partnerov, lásky, meníme aj svoje identity. Čím viac sme si neisté sami sebou, tým viac podliehame módnym trendom, trendom, ktoré nám určuje naše okolie, meníme sa ako chameleóni podľa toho, kto je práve v kurze. Kým sme mladé a hľadáme svoj vlastný štýl, je to asi v poriadku. Hovorí sa, že každá žena má svoje obdobie "naozaj zlých vlasov a zlého make-upu". (To sú tie chvíle, keď vás niekto presvedčí, že vlasy ostrihané na ježka a do nich blond melír je to pravé orechové). Keď však aj po 35 stále nevieme kým sme, mali by sme sa rýchlo nájsť.
V istom veku by sme už mali viac siahať k svojej prirodzenosti, riadiť sa heslom, že menej je viac. Uvedomiť si, čo nám naozaj pristane. Nie som za umelé vlasy, ani umelé nechty, ani umelé hocičo. Nepodporujem botox, ani iný tox vstreknutý pod kožu. Neholdujem ani výstrihom a krátkej sukni. Do punkovej bundičky sa už oblečiem iba vtedy, ak ju skombinujem s romantickými šatami a vlasy by som si už nevyholila ani za milión. Snažím sa neobliekať preto, aby som sa K NIEKOMU hodila. Ale byť takou, aby som sa hodila k sebe. Bez ohľadu na to, kto stojí vedľa mňa.
Prečítajte si aj Každý má v sebe Sagana
