|
Vždy na konci augusta mám taký zvláštny pocit v žalúdku. Akoby vo vzduchu viselo napätie spojené s návratom školských povinností. Presne si pamätám ten pocit. Upratovala som si izbu, pripravovala obaly a pravítka, všetko voňalo zastrúhanými ceruzkami. Čo si oblečiem, vedľa koho budem sedieť, aké budem mať učiteľky, čo keď prvý deň vyrobím trapas? Už len prejsť okolo školy, do ktorej som chodila spôsobovalo také zvláštne mrazenie na zátylku. Radosť, že uvidím kamarátky a spolužiakov sa miešala s úzkosťou z noviniek, ktoré školský rok prinesie.
Škola, na ktorú spomínam úplne najviac, bolo moje gymnázium. Neviem, čím to bolo a ako osud zasiahol, ale na mojej vysnívanej strednej škole, kam som veľmi túžila ísť, sa stretla partia ľudí, ktorí napriek svojej rozdielnosti boli akosi rovnako strelení. Od prvého dňa bola naša trieda javiskom, kde sa odohrávali komediálne predstavenia, všetci sme boli otvorení a voľnomyšlienkársky. A taký bol aj duch celej školy. Po pár spoločných týždňoch a oťukávaní sa nás zasiahla zamatová revolúcia a to našu schopnosť odlišovať sa od iných ešte posilnilo.
Už ako 15-ročné deti sme do ulíc vybehli s plagátmi vyrobenými na hodinách, kedy sa neučilo, lebo sa prepisovali dejiny. Boli sme na námestiach, počas sychravých novembrových večeroch sme doma vyrábali trikolórové stužky. Naša trieda bola pokroková, triedna učiteľka, ktorú sme dostali, mala 25 rokov a bola jedna z nás. Boli sme divokí, boli sme iní, ale aj naša triedna hovorí, že už nikdy potom takú triedu nemala.
Štyri roky nám dali priateľstvá na celý život, keď prídeme na stretávku, zväčša spolu strávime minimálne dva dni. Mám pocit, že začneme tam, kde sme pred pár rokmi skončili. Kolektív, ktorí sme vytvorili sa stal absolútne nadčasovým. Možno to bolo tým, že sme spolu prežili naozaj silné momenty, kedy sa menila naša krajina a my sme sa menili spolu s ňou. Možno tým, že sme sa riadením osudu stretli viacerí silní jedinci a osobnosti a perfektne sme do seba zapadli. Možno tým, že sme do nej vstúpili ako 14-ročné deti a odišli ako 18-roční dospeláci.
Ja a moji spolužiaci žijeme po celom svete, ale aj napriek tomu nás niečo celé tie roky drží pokope. Duch našej triedy a našej školy.
Môj syn práve nastupuje na svoje gymnázium. Prajem mu, aby stretol takú jedinečnú partiu ľudí, ako som stretla ja. Nech mu jeho nová škola dáva krídla, aby dokázal byť výnimočným, alebo aj obyčajným. Jednoducho tým, kým chce byť. Mne moja stredná škola dala do života strašne veľa. Možno preto cítim tie zvláštne pocity, akoby som bola stále gymnazistka a zajtra začínal môj ďalší školský rok. Rada by som sa aspoň na jeden deň vrátila do svojej školy.
Prečítajte si aj Bez filtra
