|
Na stole mi nečakane pristála pozvánka na vernisáž. Pozvánka bola taká, ako všetky ostatné. Vernisáž predsa len iná.
Jasné, že na stenách viseli obrazy. Namaľované ceruzkou, uhlíkom aj olejovými farbami. Ďalšie boli na maliarskych stojanoch, akoby si ich autor len na chvíľu kamsi odbehol. Pokochajte sa, kým sa vráti... Nechýbal pohár kvalitného vína, ani maková štrúdľa a pagáče. Lebo na vernisážach to už tak chodí. Patrí sa uctiť si hostí, ktorí si v dnešnej uponáhľanej dobe našli chvíľu pre autora a jeho svet. A samotného autora isto tiež poteší, že po celodennom strese sa môže konečne v pokoji najesť, alebo aspoň do niečoho zahryznúť. Nehovoriac o tom, že s plným bruchom sa o umení diskutuje predsa len oveľa lepšie.
Neprišiel však žiaden kurátor, galerista ani zberateľ obrazov. Dokonca ani kritici moderného umenia, jeho vášniví vyznávači či novinári, ktorí by o vernisáži a obrazoch napísali do svojich kultúrnych rubrík. Na čo aj? Autori obrazov, ktorí vystavovali svoje diela, netúžia zapísať sa do dejín umenia. Oni si len plnia svoje sny.
Každý z nich vždy túžil maľovať. Len v realite všedných dní tá túžba zapadla prachom. Niekto ju začal oprašovať v dvadsiatke, iný v štyridsiatke, ďalší v dôchodkovom veku. Študenti aj študentky, ekonómovia aj ekonómky, manažéri aj manažérky, účtovníčky, učiteľky...
Mňa na vernisáž pozvala kamarátka, mama dvoch malých školákov. Na prvý trojmesačný kurz maľovania sa prihlásila asi pred dvoma rokmi. A postupne pridávala ďalšie. Od prvého dňa, ako sa pred ňou objavil čistý biely papier a ceruzky, neskôr plátno a farby, na kurzoch čerpala energiu, radosť, odbúravala tam stres. Zabúdala na to, čo ju naštvalo v práci aj čo všetko bolo treba urobiť doma. Deti mali svoje krúžky, ona mala ten svoj. Raz do týždňa zmizla na tri hodiny z domu do ateliéru, kde to voňalo farbami a splneným snom.
Iste, že mala množstvo povinností, ktoré bolo treba dokončiť. V ten jeden deň v týždni ich však bez výčitiek odsunula. No a čo? Svoj sen odsúvala roky... Na vernisáži sa spokojne usmievala. A spolu s ňou aj všetci ostatní, ktorí vždy túžili maľovať a teraz sa im to splnilo.
V poslednom čase stretávam čoraz viac ľudí, ktorí nevodia na krúžky a kurzy len svoje deti, ale upísali sa im aj sami. Aspoň raz do týždňa sa naplno venujú koníčkom od výmyslu sveta. Mnohí takým, od ktorých ich kedysi odradili rodičia či učitelia. Ale aj takým, ktoré sa objavili s dospievaním, dozrievaním či rovno so starnutím.
Kamarátka, ktorá vždy chcela byť herečkou, hrá raz do týždňa ochotnícke divadlo. Ďalšiu štvalo, že na dovolenkách ledva zapláva pár metrov bez toho, aby lapala po dychu. Tak sa prihlásila na plavecký kurz a dnes už perfektne ovláda všetky plavecké štýly. Iná sa po rokoch vrátila k milovanému športu a tak ako kedysi zvládala prvú ligu, dnes exceluje v kategórii „oldies“. (A lekárom na pohotovosti z času na čas vysvetľuje, že všetky tie modriny, vykĺbeniny, opuchy, narazené lakte, ramená aj kolená jej nespôsobil tyranský manžel, ale vášeň pre hádzanú.)
Ak teda v týchto dňoch hľadáte vhodný krúžok či kurz pre svoje deti, nezabudnite si pohľadať aj niečo pre seba. Uvidíte, aké zázraky s vaším životom dokáže urobiť hoci len hodinka týždenne, počas ktorej budete oprašovať svoje sny.
(Autorka je redaktorkou mesačníka Dieťa)
Prečítajte si aj Dnes budeme múdro kecať o motoroch
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.
