|
Utečenci pred našimi bránami nepriniesli len debatu o tom akí súcitní, či na druhej strane racionálni vieme byť. Rozprúdili aj diskusiu o tom, či Európa prežije, ak sa bude uzatvárať pred novými ľuďmi. Často sa spomína Nemecko a to, či jeho otvorená náruč utečencom je prejavom solidarity alebo chladného kalkulu vyplývajúceho z toho, že krajina má jednu z najnižších pôrodností na svete. Sú aj takí, čo Nemcom hovoria, že keby mali viac detí, bolo by všetko inak.
Áno, v bohatom svete, a hoci sa nám to možno nezdá, patrí doň aj Slovensko, väčšina ľudí nemá veľké rodiny. A to dokonca ani v krajinách, ktoré majú prorodinne nastavený sociálny systém.
Izrael, kde žijem, je tiež bohatá krajina, hoci nie práve bezpečná. A ľudia tu mávajú viac detí ako v Európe. Normou sú tri, hoci sú skupiny, čo ich majú aj do desať. V Izraeli sa pohybujem v prostredí, ktoré sa podobá prostrediu, z ktorého pochádza väčšina mojich slovenských priateľov. Ide o ľudí blížiacich sa alebo krátko po štyridsiatke, vzdelaných, so slušnou prácou, ktorí práve netrú biedu, ale ani si nemôžu dovoliť príliš veľa rozhadzovať. Zápasia s tým ako zvládnuť rodinu aj kariéru, aj s tým, že štát im so starostlivosťou o deti veľmi nepomáha.
Rozdiel je jediný. Od mojich izraelských známych som takmer nikdy nepočula, že si nemôžu finančne dovoliť ďalšie dieťa (hoci viem, že občas idú s peniazmi nadoraz), že už by konečne chceli žiť, cestovať, že už sa im nechce v noci vstávať, riešiť zuby, plienky, krasopis a hormóny pubertiakov.
Rozmýšľala som, čím to je. Iste sú tu historické dôvody národa, ktorý storočia zápasí o prežitie, možno aj spoločenský tlak. Ale hlavne, Izraelčania majú radi veľké rodiny, nestresujú sa pre každú maličkosť, veria, že dokážu deti uživiť a zabezpečiť, spoliehajú sa na širšiu rodinu a pozerajú sa do budúcnosti s nádejou, nie so strachom.
Prečítajte si aj Keď sú šediny trendy
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.
