|
Tak nám tento týždeň zvolili ombudsmanku pre deti. „Hurá...!" žiadalo by sa zakričať, lebo tí najslabší si určite zaslúžia ochranu. „...uáááááá" zostalo z nadšeného výkriku po tom, ako 75 poslancov v parlamente zdvihlo ruku za exministerku práce a poslankyňu Smeru Vieru Tomanovú.
Priznám sa, nespomínam si na nič, čo by dosiaľ urobila pre deti. Ale možno práve preto dostala k dobru šesť rokov, aby to zmenila. Takže môže si vysúkať rukávy a začať. Napríklad v detských domovoch, ktoré praskajú vo švíkoch, aj keď podľa prieskumov polovica detí by tam vôbec nemusela byť, keby niekto pracoval s ich rodinami. Keby rodičom týchto detí sociálni pracovníci včas podali pomocnú ruku. Dali im akýsi kurz rodičovstva. Naučili ich starať sa o vlastnú domácnosť, hospodáriť s peniazmi, nakupovať, variť, dohliadať na to, aby si deti plnili školské povinnosti... Je to ako keď malé dieťa učíte, že nič v živote nie je zadarmo, každú pôžičku musí splatiť aj s úrokmi alebo hoci aj to, že si musí večer nastaviť budík, aby ráno nezaspalo do školy... Mnohých rodičov domováckych detí toto nemal kto naučiť. Preto to nevedia vo svojich rodinách žiť. A nemôžu to odovzdávať ďalej. A tak sa točí začarovaný kruh.
Alebo môže nová ombudsmanka začať s tým, že skoncuje s diskrimináciou detí, ktoré majú cukrovku, celiakiu, iné vážne ochorenie či zdravotné postihnutie. Tieto deti nechcú v škôlkach ani v školách. Predstavujú totiž problém, záťaž a prácu navyše. Lebo sú iné. Hoci možno len o chlp... Nie, kuchárky im nebudú variť zvlášť, veď kto by im to zaplatil? Nie, do školy v prírode či na lyžiarsky ich nezoberú, lebo čo ak sa im niečo stane? Síce povinne ide s deťmi aj zdravotníčka, ale ona je tam len pre bežné stavy... Áno, toto už roky počúvajú rodičia týchto detí. S prosíkom obiehajú škôlky a neskôr školy a dúfajú, že nájdu medzi riaditeľkami a riaditeľmi, učiteľkami a učiteľmi dobrú dušu, ktorá na dieťa a jeho špeciálne potreby dohliadne.
Ombudsmanka by sa tiež mohla pozrieť na vzťah učiteľ-žiak. Bossing na pracovisku je zakázaný. Ak by vás šéf zastrašoval, ponižoval, urážal, hádzal by vaším smerom ironické poznámky, navádzal by kolegov, aby sa vám vysmievali a ešte by na vás aj nepríčetne ziapal, ako dlho by ste vydržali v práci? Zrejme by ste veľmi rýchlo treskli dverami (tí s horúcou krvou by možno predtým treskli aj šéfovi). Aké možnosti má dieťa, keď sa k nemu takto správa učiteľka či učiteľ? Nijaké. Nedokáže sa proti tomu brániť. Len si ďalšie roky zbiera do zeme zadupané sebavedomie. A teraz sa zamyslite nad tým, koľko učiteľov s takýmto správaním ste zažili kedysi na vlastnej koži. A o koľkých vám dnes rozprávajú vaše deti? V školstve sa za posledných 20 rokov toho veľa naozaj nezmenilo, a to ani v tomto smere.
Problémov, kde deti ťahajú za kratší koniec, je množstvo. Vieru Tomanovú čaká veľmi veľa práce. Viem, mnohí jej voľbu za ombudsmanku pre deti považujú za dosť veľký „prúser" Fica a jeho družiny. Ja si však myslím, že oveľa väčší „prúser" by bol, keby skutoční ochrancovia práv detí, či už je to „Úsmevák" Jozef Mikloško alebo Natália Blahová, sa nechali touto voľbou znechutiť tak, že prestanú pre deti robiť to, čo robia...
Prečítajte si aj Pár rád do života pre zúfalky
