Muž je hlavou rodiny, ale žena je krkom, ktorý tou hlavou otáča. Prečítala som si tento tisíckrát omieľaný aforizmus v jednom ženskom časopise. Neviem, neviem, či to tak je. Je hlavou rodiny ten, ktorý za ňu premýšľa, analyzuje možnosti, robí dôležité rozhodnutia? Je mozgom, riadiacim centrom, od neho všetko závisí? Je očami, ústami rodiny, vydáva vyhlásenia, doporučí, odporučí….

Krk rodiny iba vykonáva. Vykonáva to, čo mu hlava povie. Otoč sa doprava a doľava, predklon… záklon…V niektorých rodinách to tak možno je, že ženy sú tlačené do pocitu, že oni sú krkom, ktorý manipuluje hlavou rodiny a oni rozhodujú, kam sa krk pozrie. Je to však ilúzia o nadvláde ženy nad mužom. A navyše veľmi nevydarená. Krk nikdy nič nevymyslí, ani o ničom nerozhodne. Krk je vždy len krkom. Bez hlavy je nepoužiteľný. Preto si myslím, že toto príslovie jednoducho neplatí.

Počula som už aj tvrdenie, že muž je hlavou rodiny a žena je jej dušou. To sa mi pozdáva o trochu viac. Muži sú viac rácio a ženy emócia, je nám to prirodzené. Muži vytvárajú podmienky a ženy atmosféru. Rozhodnutia sa dejú spoločne. Hlava a duša musia prísť ku kompromisu, aby ho urobili správne. Také, čo sa neprieči rozumu, ani citu. Keď je hlava a duša v symbióze, zažívame harmonický pocit zo života. Keď nerobíme rozhodnutia, kde naša duša trpí, alebo také, kde má hlava chuť búchať sa o stenu. Vtedy to aj v rodine môže fungovať.

 

Prečítajte si

O ženskej neprajnosti

 

Ja si však stále myslím, že každá rodina je iná. A nech mi Tolstoj prepáči, ale aj vtedy, keď je šťastná, aj vtedy, keď je práve nešťastná. Hlavou a dušou rodiny môže byť ktokoľvek, kto na seba práve v tej chvíli úlohu vezme. Niekedy ženy musia racionálne rozhodnúť a vziať zodpovednosť do svojich rúk. Inokedy zasa muži musia prejaviť emóciu a precítiť, čo je pre všekých členov rodiny najlepšie. Všetci myslíme a cítime. Aj naše deti, aj my, bez ohľadu na vek a pohlavie. Úlohy v rodine si síce definujeme, no v každom okamihu sa môže niečo udiať a role sa razom zmenia. Nehovoriac o mnohých neúplných rodinách, kde osamelý rodič na seba preberá rolu hlavy, krku aj duše rodiny a stáva sa riadiacou aj emocionálnou jednotkou na mnohé roky.

Nechcime byť iba krkmi, či hlavami. Chcime byť v rodine všetkým tým, čo si práve okolnosti vyžadujú. Celistvými bytosťami a členmi so všetkými právami a povinnosťami. Rozhodovať aj cítiť tak, aby rodina bola v harmónii. A aby nikto nikým nemusel otáčať. 

 

Prečítajte si aj Dvadsať kníh môže zmeniť deťom život