Túžila som vyštudovať MBA v Londýne. S malou dušičkou som si podala prihlášku na City University London s tým, že som bola presvedčená, že ma nezoberú.  Veď som len dievča z dediny zo Zahoria. Prečo by práve mňa mali prijať?  Touto otázkou som sa zaoberala už od detstva. Prečo by som mala byť práve ja, tá úspešná?  A asi ma aj táto otázka sformovala.  Mala som potrebu ukázať a  dokázať, že áno, práve ja to dosiahnem.

Zo City University mi poslali pozvánku na pohovor. Neverila som! A ešte viac som neverila, keď mi na pohovore povedali, že hľadajú práve také študentky, ako som ja. Prijali ma.  Odporučili mi, aby som požiadala o štipendium a aj som ho dostala. A bola som v príjemnom šoku. Tak málo som si verila! Aj napriek tomu, že už vtedy som mala za sebou magisterský titul z práva na Karlovej Univerzite, založila som prosperujúcu medzinárodnú firmu a pracovala som pre svetové firmy v Londýne, Dubline a New Yorku a pisali o mne v zahraničných periodikách. 

 

Prečítajte si

Tu a teraz musím žiť

 

Trpela som Syndrómom Podvodníka, v angličtine Imposter Syndrom. Kým som pochopila, že také niečo existuje, neverila som si a porovnávala som sa s inými. Každé malé zlyhanie som si vyčítala a v mysli preberala stokrát lepšie riešenia. Žila som v strachu, že všetci zistia, že všetko je len z mojej strany pozlátko, nadsadzovanie a pretvarovanie. Že vôbec neviem, o čom rozprávam či píšem, že nie som dostatočne dobrá na to, aby som pracovala v pozíciách, v akých som. Že obraz o mne, ktorý prezentujem, je len bluf. A že všetci ma budú  považovať za podvodníčku.

Neskôr som zistila, že veľa ľudí sa takto cíti, je to typické viac pre nás  ženy. Aj Michelle Obama vo svojej knihe Becoming spomína, že z času na čas ju prepadne tento syndróm a to aj napriek všetkému, čo v živote dokázala! Panovanie Syndrómu Podvodníka skončilo. Už sa toľko nespochybňujem, neporovnávam, viac si verím. Keď ma prepadajú pochybnosti, pripomeniem si, že to ma spochybňuje Syndróm Podvodníka. Tento syndróm asi nikdy uplne neodíde a preto sme sa skamarátili. Nebojujem s ním a on mi nedáva dlhodobe limity v živote. A ak aj podsúva limity, zvážim, a neakceptujem. Kedykoľvek ide na mňa pocit podvodníčky, neberiem to osobne. Pošlem tomuto pocitu lásku, prípadne sa porozprávame. Takto si upevňujem svoje Ja.  

Zažili ste aj vy niečo takéto? Pocítili ste niekedy aj vy Syndróm Podvodníka? Ako ste zvládali nepočúvať ten hlas, nepodľahnúť syndrómu?

 

S láskou

Barb