Bol rok 2006. A na začiatku bolo svetlo. Teda skôr peňaženka. Ležala v zákrute, keď som ráno išiel autom do roboty. Zastal som, zacúval, otvoril dvere, zdvihol peňaženku a šup do roboty. V robote som ju otvoril. Boli tam peniaze, doklady, platobná karta, nakreslená podkova, fotky väčších detí, menších detí, starčekov a jednej ženy. Bola tam aj identifikačná karta zamestnanca Bratislavského dopravného podniku. Bol to vodič električky a volal sa Martin.
Volal som na dopravný podnik, chcel som zistiť jeho telefónne číslo. Nedali mi. Tak som chcel nechať kontakt na seba a odkaz, že som našiel Martinovu peňaženku. Na veľké prosenie som mohol nechať odkaz. O štyri hodiny zavolal Martin. Dohodli sme sa, že sa stretneme. Na parkovisku pri policajtoch. Na Lachovej. V aute som mal ženu a dcéru. Dal som mu peňaženku. Povedal som mu, kde som ju našiel. Povedal, že ju zabudol na streche škodovky, keď nastupoval. Z Petržalky do Dúbravky a na zákrute bác dole. Smial sa, plakal, smial sa a potom odišiel aj s podkovou. Bol som hrdý. Nech dcéra vie, že čo dávaš, sa ti vráti.
O desať rokov neskôr. Je 16:28 hod. Tá istá žena (moja) s inými deťmi (tiež mojimi) idú na tréning. Na futbal. Linka č. 98. Ovsištské námestie. V autobuse je plno. Vystupuje sa ťažko. Dvere sa zavreli. Najmenší si zabudol ruksak s vecami na tréning v autobuse. Žena beží ku vodičovi klope a prosí. Otvorte prosím dvere! Nedajú sa z vonku otvoriť. Znovu klope a prosí. Vodič rozhodí rukami. Aj s gestom. Autobus odišiel. Žena plače a volá mne. Ja volám na dopravný podnik.
Straty a nálezy v MHD. Linka č.98 cez Ovsište nejazdí, vraví žena na stratách a nálezoch v MHD. Tak Ovsištské námestie, vravím ja. Ona: A kedy sa to stalo? Ja: Teraz. Ona: Kde nastupovala? Ja: Na Smolenickej. Ona: A kedy? Ja: Ja neviem. Ona: a určite si zabudli ten ruksak v autobuse? atď atď atď Ona: Skontaktujem dispečing a ozveme sa vám do 19:00 hod. O 19:00 hod. Ona: Vodič povedal, že prešiel celé vozidlo a nič nenašiel. Ja: Stačilo otvoriť dvere Ona: Áno. Ja: Prečo neotvoril dvere? Ona: Áno. Ja: Čo áno? Ona: Prosím? Ja: Že želám vodičovi autobusu č.98, ktorý bol na zástavke Ovsištské námestie 12.12.2016 o 16:28 šťastné a veselé.
Celý príbeh aj osoby sú pravdivé. A ja idem kupovať ďalšie halovky :(
Prečítajte si aj Mamy, ktoré prerábajú nemocnicu
