|
Ako dieťa som bola nepriebojná. Počas Trnavského jarmoku som stála v rade na kolotoč a všetky deti ma predbiehali. Nebola som schopná uchmatnúť si sedadlo malej reťazovky. Jednoducho som nemala dostatočne ostré lakte. Neskôr sa táto črta prejavila na hodinách telesnej výchovy. Nenávidela som loptové hry. Vysoké spolužiačky behali ako antilopy z jedného konca ihriska na druhý, zatiaľ čo ja, menšia a útla, som sa len naverímboha presúvala spod jedného basketbalového koša pod druhý dúfajúc, že ak mi niekto prihrá, loptu chytím. Nikto mi neprihral. Nebolo ma vidieť.
Moja submisivita by bola celkom v poriadku, keby sa nenachádzala v nešťastnej kombinácii s ctižiadostivosťou. Začala som sa zapájať do rôznych súťaží a olympiád. Tragicky som pritom prežívala, keď som z mestského kola Hollého pamätník v recitácii poézie nepostúpila do krajského kola. Dokonca som aj slzy ronila. Úspech bol tak blízko a ja som zmarila šancu! Triumfovala som však v geografickej olympiáde, kde som sa, z pre mňa záhadných dôvodov, umiestnila aj na slovenskom kole. Musel to byť zrejme nejaký omyl. Ja totiž netuším ani to, aké mestá okrem Bratislavy a Trnavy u nás máme. A nemyslím si, že na strednej som to vedela.
Pokusov preraziť bolo mnoho. Vždy ma však brzdila akási neviditeľná sila, ktorá akoby ma ťahala naspäť. Trvalo mi celých tridsať rokov, než som sa vypracovala do dnešnej podoby Haniballovej ženy, ktorá si cestu nájde, alebo spraví.
Čiastočne za to vďačím deťom. Matky majú ochranárske inštinkty. Sú to Amazonky, schopné zmobilizovať sily, keď sa blíži nebezpečenstvo. Ide po zemi pavúk? Bez mihnutia oka tú tarantulu jedným šmahom zlikvidujem. Deti ani nestihnú zbadať moju pokročilú arachnofóbiu.
V neposlednom rade za svoju bojovnosť vďačím rozvodu. Keď žena zostane odkázaná sama na seba, musí sa vzchopiť. Nič iné jej neostáva. Jedine, že by sa chcela zložiť a to jej zase pomyslenie na malé deti nedovolí. Keď sa mi zrútil súkromný život, začala som písať. Najprv tajne, pod pseudonymom. Neskôr som sa na to vykašľala a píšem pod vlastným menom. Takmer vlastným. Je mi jedno, kto si čo myslí a ako komentuje moje knihy. Tá koža, s ktorou som vyšla na trh, je už hrošia. Hejterov si dávam na večeru. Len jediná vec mi chýba k absolútnej spokojnosti: vyššie predaje kníh.
Prečítajte si
A tu sa dostávam k pointe tohto blogu. Kam dokáže zájsť autorka, keď chce dosiahnuť, aby sa tie kopy v kníhkupectve zmenšovali? Vydavateľ vám odporučí, aby ste si urobili reklamu sami. Motivuje vás tým, že ak sa kniha nepredá, nič ďalšie vám už nevydá. Jednoduché a účinné ako facka. Neštudovala som marketing, no sedliacky rozum mi vraví, že základ je byť viditeľná. To platí aj pre ostatných, čo čokoľvek vyrábajú a ponúkajú. Keď o vás nikto nevie, nečudujte sa, že sa vaše výrobky nepredávajú. Môžu byť aj najkvalitnejšie na svete. Veta, ktorá hlása, že dobré sa predá samo, platila možno za čias nulovej konkurencie.
Ako sa teda zviditeľniť? Kolegovia mi poradili, aby som sa uprostred bieleho dňa vykúpala nahá vo fontáne na námestí. Vraj o mne potom bude písať bulvár. Zvážila by som túto alternatívu, len nie je celkom jasné, ako súvisí s knihami. Mohla by som ich počas kúpacieho aktu víťazoslávne držať v ruke. Tie dva výtlačky, ktoré by zmáčala voda, by som oželela. Predpokladám, že novinári by nepovažovali za dôležité spomenúť, že tá šialená exhibicionistka niečo napísala. Okrem toho by som najskôr musela schudnúť. Fotograf by mi zábery určite nedal autorizovať a už vonkoncom by ich neprebehol skrášľovacími filtrami.
Vyskúšala som štandardnejší postup: oslovila som populárne magazíny. Na redakciu som sa obrátila s otázkou, či by mi vedeli ponúknuť priestor. Samozrejme, že by vedeli. Hoci aj celú dvojstranu. Má to len jeden zádrh: stálo by ma to môj ročný plat. Keby som tú sumu aj mala na účte, radšej by som odletela s deťmi na Seychely, zaplatila by som si drakula terapiu u dermatológa a nakúpila od Armaniho kúsky z najnovšej kolekcie jar/leto. A možno by mi vyšlo aj na liposukciu. Na najčítanejšie plátky teda zabudnime.
Našťastie existujú aj lokálne noviny a televízie. Jeden známy mi ponúkal, že ma odfotí rovno na obálku. S koňom. Časopis sa venoval jazdectvu. Aj by som to prijala, rada s knihou zapózujem aj v Záhradkárovi, no táto ponuka mala háčik. Ja sa koňa bojím. Keby som mala mať svoju hlavu vedľa tej konskej vo vzdialenosti menšej ako desať centimetrov, odrazilo by sa to na výraze mojej tváre. Modelky pri koňoch mávajú zasnený pohľad, nie vydesený. Téma časopisu navyše v žiadnom ohľade nesúvisí s písaním. Pri predstave, ako dať do spojitosti knihu a koňa, zlyháva aj moja bujná fantázia. V doterajších príbehoch sa žiaden kôň neobjavil. Nevadí, na obálke teda nebudem. Aspoň mi deti nebudú maľovať fúzy na tvár.
Aké sú moje ďalšie možnosti propagácie? Sociálne siete. Sila modernej doby. Aj tam som však už dosiahla svoje limity. Na Facebooku mám plný počet priateľov, z ktorých knihy čítajú asi dve percentá. Zvyšok tvoria celebrity, ktoré ani netušia, že existujem, starší páni, čo radi komentujú moje fotografie a pozývajú ma na kávu, poskytovatelia finančných služieb, náhodné nešpecifikovateľné profily a ostatní spisovatelia. Tí, podobne ako ja, chcú predávať svoje knihy. O tom, že nás je veľa, svedčia pravidelne sa objavujúce statusy o nových vydaných tituloch.
Na instagrame je situácia ešte zložitejšia. Mám takmer dvetisíc followerov, postupne však obchádzajú. Bude to tým že neuverejňujem dostatočne zaujímavé príspevky. Influencer je totiž práca na plný úväzok. A ja, kreatívec v byrokratickom zamestnaní, na to nemám čas. Nezúfam však. Možno raz napíšem knihu, ktorá bude skutočný trhák. A ak nie, nájdem si iné hobby. Žiadne dvere totiž nie sú tak silno zabuchnuté, aby sa cez ne odhodlaná žena nevedela prerúbať.
