|
Minulý rok som po treťom IVF otehotnela. Bohužiaľ nie nadlho. Po veľa komplikáciách, viacerých diagnózach, výmene lekárov, návštevách pohotovostí bola vyslovená diagnóza - zdravý plod s bijúcim srdiečkom, ale zahniezdeným mimo maternice, v krčku. Po tejto správe a pri pohľade na to bijúce miniatúrne srdiečko na monitore sa spomalil čas. S manželom sme na seba pozreli, chytili sa za ruky a cez slzy som uz nič viac nevidela. V uchu mi zostalo rezonovať číslo 104, rýchlosť tlkotu toho malého zázraku.
Predoperačná doba bola veľmi stresujuca. Poloha plodu ma ohrozovala na živote. Prognóza bola, ze je veľké riziko vykrvácania. Vtedy prikročia k zákroku, že mi odoberú maternicu.
Večer pred operáciou som strávila v meditácii. Predstavila som si plod v sebe a milujúcou rukou ho jemne pohladila, objala, poďakovala, že prišlo a nechala odísť. Aj som si pri tom poplakala.
Prečítajte si
Operácia dopadla lepšie, než lekári očakávali. Maternica nebola ohrozená, krvácanie sa dostalo rýchlo pod kontrolu. Môj manžel to krásne zhrnul: "Naše dieťatko odišlo tichúčko a s láskou, lebo nechcelo ublížiť svojej maminke".
A potom sa začal proces smútenia s viacerými štádiami a striedaním emócií: popretie, izolácia, hnev, vyjednávanie s Bohom, depresia, akceptácia. O päť mesiacov neskôr stále kľučkujem medzi hnevom a akceptáciou. A viem, že je to OK. Pracujem na sebe, aby som dala emóciám priestor a nepotláčala ich, aby som cez smútok a jeho rôzne štádiá pokračovala smútením na ceste k zaceleniu rany. Dáva mi silu aj to, že som sa s dieťatkom rozlúčila a viem, že by určite nechcelo, aby jeho mama uviazla v dlhom smútku.
Píšem, rozprávam o svojej skúsenosti a bolesti, chodim na prechádzky, tancujem, čítam a chodime s manželom na life couching kurz, ktorý je akoby bránou do nás samých. A naučila som sa radovať zo života.
Som vďačná, že som, aj keď len za krátky čas, mohla zažiť pocit tehotenstva a citit sa mamou. Som vďačná za nádej a radosť, ktorú som prežívala.
S láskou,
Barb
